Prvá svetová vojna znamenala zásadný obrat v riešení nielen českej, ale najmä slovenskej otázky. Na troskách rakúsko-uhorskej monarchie, ktorej oba národy boli súčasťou, sa ako optimálne riešenie ukazovalo vytvorenie spoločného štátu Čechov a Slovákov. Hoci pri jeho vzniku zohral hlavnú úlohu zahraničný odboj, jasný politický program slovenskej budúcnosti dala politická elita na Slovensku koncom mája 1918 v Turčianskom Sv. Martine, kde rozhodla aj o strategickej línii slovenskej politiky: definitívny rozchod s Rakúsko-Uhorskom a na základe Woodrowom Wilsonom deklarovaného samourčovacieho práva sa programovo prihlásila k účasti na utvorení samostatného československého štátu. Rozhodnutiu v Martine predchádzali aktivity slovenských a českých krajanov v Amerike (známe dohody z Clevelandu a Pittsburgu), koordinácia zahraničného odboja, organizovanie legionárskeho vojska, vytvorenie Československej národnej rady a samozrejme diplomatické aktivity Tomáša G. Masaryka a Milana R. Štefánika.
28. októbra 1918 Československý národný výbor oficiálne vyhlásil v Prahe vznik ČSR. O dva dni neskôr, 30. októbra 1918, nezávisle od pražských udalostí, prijala v Martine slovenská politická elita Deklaráciu slovenského národa, známu pod názvom Martinská deklarácia, ktorou zverejnila svoje dávnejšie rozhodnutie o vyňatí Slovenska z predvojnového Rakúsko-Uhorska a spolužití s českým národom v spoločnom štáte. Slováci ako národ mohli prvýkrát vo svojej histórii slobodne rozvíjať svoj jazyk, vzdelanosť a kultúru, sformovať svoje kultúrne a politické elity. Pražské aj martinské deklaratívne rozhodnutia tvorili historický kľúč, ktorý otvoril dvere pre viac ako 70-ročnú spoločnú dejinnú cestu občanov oboch národov na pôde Československej republiky.Martinská deklarácia z októbra 1918 |
Medzinárodné postavenie Československa sa stabilizovalo krátko po jeho vzniku, a to najmä po uzavretí povojnových mierových zmlúv. Pre Slovensko a Slovákov v Československu bola zásadná mierová zmluva s Maďarskom, podpísaná v Trianone 4. júna 1920. Jeden z jej signatárov bol Slovák, diplomat Štefan Osuský. Trianonská zmluva definitívne určila hranice s Maďarskom a de jure potvrdila existenciu Československej republiky.
1938 – Mníchov a Viedenská arbitráž
Mníchovská dohoda zástupcov štyroch veľmocí – Nemecka, Talianska, Veľkej Británie a Francúzska 29. septembra 1938 o odstúpení sudetských území Nemecku a po nej 2. novembra nasledujúca nemecko-talianska Viedenská arbitráž, na základe ktorej južné oblasti Slovenska pripadli Maďarsku, boli diktátom s dôsledkom územného oklieštenia Česko-slovenska a predznamenali rýchly a dramatický koniec republiky. Nasledovalo vyhlásenie samostatného slovenského štátu a Protektorátu Čechy a Morava. Slovenský štát napriek okolnostiam vzniku a satelitnému postaveniu k nemeckej Tretej ríši konkretizoval myšlienku slovenskej štátnej a národnej samostatnosti. Jeho politický systém však bol autoritatívny a totalitný. Potláčal parlamentarizmus, demokraciu a občianske slobody, zdôrazňoval slovenský národný celok, kresťanský svetonázor a vyzdvihoval vodcovský princíp v politickom živote. Prijatím tzv. Židovského kódexu systematicky zbavoval slovenských Židov občianskych, politických a hospodárskych práv, čo roku 1942 vyústilo do masových deportácií slovenských Židov a v konečnom dôsledku naplnenia nacistického konečného riešenia „židovskej otázky“ v koncentračných táboroch.
Režim vojnového štátu do poslednej chvíle kolaboroval s Treťou ríšou a podporoval nielen Hitlerove zločinné ciele, ale aj zločinné metódy na ich realizáciu a pôsobil v rozpore s cieľmi protihitlerovskej koalície. Niet divu, že sa proti nemu sformoval silný domáci odboj.
1944 – Slovenské národné povstanie
Slovenské rezistenčné prúdy sa roku 1943 zjednotili v Slovenskej národnej rade a uzavreli Vianočnú dohodu – základný program protifašistického hnutia na Slovensku. Ilegálna SNR pôsobila v slovenskej armáde, v mocenských, politických, hospodárskych a justičných orgánoch slovenského štátu, v ktorých súčinnosti pripravovala protifašistické povstanie. Vypuklo na konci augusta 1944, keď nemecká armáda začala obsadzovať územie Slovenskej republiky. Jeho hybnou silou bola povstalecká armáda, partizánske skupiny aj domáce obyvateľstvo. Po jeho vojenskom potlačení pokračoval partizánsky spôsob boja až do príchodu Červenej armády na jar 1945. Po potlačení povstania nasledovali kruté represie, ktoré vyústili do popráv obyvateľstva a vypaľovania obcí. Obce Kremnička, Nemecká, Ostrý Grúň, Kľak a ďalšie sú dodnes mementom nacistických zverstiev.
 |
1945 – Povojnový vývoj
| Dejiny Slovenska od jeho oslobodenia spod nadvlády hitlerovského Nemecka roku 1945 do pádu komunistického režimu roku 1989 obsahujú dve uzavreté obdobia: tzv. ľudovodemokratické, čo je súdobý názov režimu od oslobodenia územia Slovenska do februára 1948 a komunistické obdobie od februárového prevratu 1948 do novembra 1989. Ľudovodemokratický režim bol prechodným a hybridným politickým útvarom. Najčastejšie sa definuje ako politický systém obmedzenej a uzavretej demokracie a plurality. Rozhodujúce mocenské stretnutie v celoštátnom meradle medzi silami demokracie a totality sa uskutočnilo vo februári 1948 v Prahe. Komunisti využili vládnu krízu a prevzali politickú moc. Ich „nenásilný“ mocenský prevrat 25. februára 1948 bol dielom mimoústavných prostriedkov. Československo sa tak aj vnútorným politickým režimom definitívne začlenilo do sovietskeho bloku Európy, studenou vojnou rozdelenou na Východ a Západ. Roky 1948 a 1989 sú hraničnými rokmi dlhej česko-slovenskej (slovenskej) komunistickej éry. Ohraničujú uzavretý cyklus epigónskeho komunistického experimentu s jeho vznikom, vývojom a zánikom s rozmerom nenávratnej minulosti. |
Zdroj: https://www.mzv.sk/
