Zo žartu trochu ohnú fakty a vravia, že každý Bratislavčan aspoň raz do roka ochutná ich suši či ázijskú kuchyňu. V sieti Edo-Kin, ktorú Karol Gálik a Michal Šramko vybudovali na kolene, totiž ročne predajú okolo 600-tisíc porcií jedál. A teraz by svoj biznis radi posunuli na nový level.
Obaja hrali vrcholový tenis, nastupovali proti sebe na turnajoch, skamarátili sa a napokon spolu začali aj podnikať. Po desiatich rokoch od založenia má Edo-Kin desať prevádzok, stovku zamestnancov a ročné tržby takmer štyri milióny eur. Tie sa kontinuálne zvyšujú každý rok a ich rast nezastavil ani koronavírus dusiaci celý gastrosektor.
Udržať firmu v tempe aj počas pandémie im pomáhal rozvoz jedál, ktorému sa predtým v podstate nevenovali. „Podržala nás však najmä veľká lojálnosť zákazníkov, ktorí si u nás jedlo objednávali a v číslach nám to na tržbách urobilo jeden milión eur. Sme za to nesmierne vďační,“ oceňuje Michal Šramko.
Ďalšou oporou bola ponuka ich suši setov v reťazci Yeme. Dodávajú ich čerstvé na dennej báze a predaje sa v priemere pohybujú okolo 200 balíčkov za deň.
Pandémia? Ružový sad
Pri týchto spomienkach by si správne mali spokojne odfúknuť, ako zložité obdobie zvládli, lenže teraz majú plné hlavy nových starostí spojených s vojnou na Ukrajine.
„S nostalgiou skôr spomíname na časy, keď sme sa mohli venovať len tomu, ako skvalitníme naše prevádzky,“ povzdychne si Karol Gálik. „Dnes prichádzame do práce s tým, čo zase bude treba akútne hasiť. A tie problémy vyplývajú z okolností, ktoré nedokážeme ovplyvniť. Ťahá sa to dva a pol roka a na človeka už z toho dolieha aj frustrácia.“
Nepôsobia však rezignovane, práve naopak, snažia sa vymýšľať, ako svoje podnikanie ďalej rozvíjať. V bratislavskom nákupnom centre Central napríklad uviedli nový pilotný streetfoodový projekt Aziakju, ktorý je postavený na ázijských grilovaných jedlách. Medzi zákazníkmi sa uchytil, oni ho teraz za pochodu vylaďujú a uvažujú, ako ho ďalej replikovať.
Lacnejšie to nejde
Pripravujú aj ďalšie novinky, v prevádzke Blumental zorganizovali cestovateľské kino, chystajú podujatia pre rodiny s deťmi a priniesť chcú aj obedové menu Lacnejšie to nejde. Ako napovedá jeho názov, pôjde o žonglovanie s ponukou jedál, aby zachovali vysokú kvalitu surovín a neruinovali peňaženky hostí. „Nárast cien vystreľuje vysoko a dnes je doslova alchýmia navariť, aby ste sa zmestili do nákladov,“ poznamená Michal.
Zdôrazňujú, že inflácia a nárasty cien energií, surovín, obalov či drogérie pôsobia v gastro sektore devastačne. A neprichádza ani pomoc od štátu povedzme v podobe zníženej DPH, akú majú v okolitých krajinách.
„Poviem príklad, čomu dnes čelíme. Na prevádzke sme podľa kalkulácie mali za energie platiť 500 eur, teraz je to 2 500 eur. A vyskočilo to z mesiaca na mesiac,“ dokresľuje Karol. Jeho spoločník dopĺňa, že pandémia im z tohto pohľadu pripadá ako prechádza ružovým sadom.
Čierna ovca biznisu
Najjednoduchšie by bolo tiež navyšovať ceny, lenže tie odradia zákazníkov a točíte sa v začarovanom kruhu. Približujú, že oni sa vybrali cestou mravenčej práce, pri ktorej hľadajú možnosti, ako ušetriť a zároveň udržať nastavenú latku. Načrtávajú, že sa napríklad snažia priamo komunikovať s výrobcami či pestovateľmi a obchádzať časť sprostredkovateľov, ktorí si k cenám produktov prihadzujú svoje marže.
„Vidíme to aj v bankách, že kto pôsobí v gastre, tak je dnes v šuplíku rizikový. Náš segment sa stal akoby čiernou ovcou biznisu a nikomu sa s tým nechce nič robiť,“ posťažujú si. „Kto mal rezervy, už ich nemá. Kto nemal rezervy, ten spláca, lebo si musel požičať. A komu ani nepožičali, ten jednoducho zatvoril. Treba však vydržať, nerobiť unáhlené rozhodnutia, a kto tieto časy zvládne, potom z toho môže ťažiť.“
Edo-Kin patrí do skupiny podnikov, ktoré si dokázali vytvoriť finančné rezervy. Navyše sa obaja majitelia od začiatku držali filozofie, že čo zarobili, to investovali do otvorenia ďalšej prevádzky a nevyplácali si peniaze do vlastného vrecka.
Dnes rozmýšľajú, že by proces rozširovania poňali razantnejšie. Otvorení sú totiž aj vstupu investora. Prebiehajú prvé rokovania a rozhadzujú siete. Zdôrazňujú, že v prípade tohto kroku by nešlo len o peniaze, ale najmä o snahu posunúť sieť na nový level a urobiť ju atraktívnou napríklad aj pre zahraničné trhy.
„V istom čase treba naliať veľa peňazí, aby ste skvalitnili a zefektívnili procesy. Aby firma bola viac dynamická a živá,“ poznamená Michal. „Vyrásť ročne o jednu či dve reštaurácie už pre nás nemá veľký zmysel.“
Tyršák sa splatil za jediné leto
Podľa ich skúseností náklady na výstavbu jednej prevádzky sa pohybujú na sume okolo 350-tisíc eur. Následnú návratnosť je zložité odhadnúť, môže sa pohybovať od dvoch až do siedmich rokov, alebo sa nemusí vôbec uchytiť. „Skrátka nikdy presne neviete. Niektorá sa splatí už za rok, alebo vystrelí ešte lepšie. Ako náš streetfoodový projekt na bratislavskom Tyršáku, kde sa nám náklady vrátili za jediné leto,“ dopĺňa Karol.
Okrem jednej prevádzky v Piešťanoch sa všetky ostatné nachádzajú v Bratislave a zatiaľ sú opatrní pri rozvoji mimo hlavného mesta.
„V súčasnosti nechceme ani siahnuť po franšíze, keďže naša značka nie je známa po celom Slovensku a zavedenie tohto modelu je zložitý proces,“ vysvetľujú. „Ako vhodnejšia sa nám zdá cesta s investorom, že sami vybudujeme 30 či 40 prevádzok, rozbehneme ich, a keď budú fungovať, tak až potom ich prípadne odstúpime záujemcom.“
Jednu vlastnú investíciu však aktuálne beztak pripravujú. Chcú totiž rozšíriť svoj záber v predaji suši setov v reťazcoch, a keďže ich výrobňa na Starej Vajnorskej sa už nachádza na kapacitnom maxime, pracujú na jej rozšírení.
