Alexander Dubček bezpochyby patrí medzi
najznámejšie osobnosti Slovenska.
Väčšina ľudí si ho pamätá ako srdečného
človeka a politika s úsmevom. Aj preto sa
stal tak populárnym medzi verejnosťou,
predovšetkým v roku 1968, kedy vďaka
nemu veľa ľudí uverilo, že socializmus
môže mať ľudskú tvár. Jeho meno sa stalo
v roku 1968 symbolom nádeje na lepší
život pre milióny obyvateľov vtedajšieho
Československa.
Životopis
Detstvo a mladosť prežil v družstve Interhelpa v Pišpeku v sovietskej Kirgizii. Po návrate rodiny na Slovensko v roku 1939 vstúpil do komunistickej strany. Zúčastnil sa Slovenského národného povstania, ktoré do konca života pokladal za ukončenie hanebnej epizódy v slovenských dejín – klerofašistickej Slovenskej republiky. Od roku 1949 bol funkcionárom aparátu komunistickej strany. V roku 1953 sa stal vedúcim tajomníkom krajského výboru KSS najskôr v Banskej Bystrici, neskôr v Bratislave. Dôkazom Dubčekovho vzostupu k najvyššej stranníckej špičke bola na začiatku 60. rokov funkcia tajomníka ÚV KSČ a potom členstvo v predsedníctve tohto orgánu. V roku 1963 sa stal prvým tajomníkom KSS. Jeho vzostup bol závratný, ale zároveň aj previazaný mnohými krutými skutočnosťami.
Dubčekov základný vnútorný zvrat k postojom reformného komunistického politika nastal v 60. rokoch. Hlavnú úlohu tu zohrala jeho angažovanosť v práci straníckej rehabilitačnej komisie na začiatku 60. rokov, kedy sa zoznámil s krutou skutočnosťou politických procesov prvej polovice 50. rokov a to sa stále jednalo iba o procesy s komunistami. K tomu prispela aj politická atmosféra na Slovensku, pred rokom 1968, ktorá bola poznačená prezieravým vzťahom prvého tajomníka ÚV KSČ a prezidenta republiky A. Novotného k slovenským národným problémom a inštitúciám. V celom štáte dochádzalo v určitých periodách k uvoľňovaniu pomerov vo vedeckých a kultúrnych sférach. Reformní komunistickí historici otvorili radu dovtedy utajovaných tém nedávnej minulosti. Silné opozičné nálady narastali medzi slovenskými straníckymi funkcionármi. Slovenskí i českí reformní komunisti postupne začali vkladať svoje nádeje do Gustáva Husáka, ambiciózneho a nespokojného s nedostatočnou rehabilitáciou a tiež človeka, ktorý nenávidel A. Novotného. Práve negatívny vzťah k Novotnému nakoniec spájal rôzne opozičné prúdy. Bolo to široké spojenectvo ale nie trvalé a programové. Situácia sa vyhrotila na zasadnutiach ÚV KSČ v decembri 1967 a januári 1968. V januári bol Novotný “uvoľnený” z funkcie prvého tajomníka a na jeho miesto bol zvolený Alexander Dubček.
Dubčeková osobnosť bola a stále je československou i zahraničnou verejnosťou spájaná s reformným vývojom Československa v období od januára – augusta 1968. Pôvodne išlo iba o otvorenie cesty k nevyhnutným reformám pod rozvážnym a opatrným vedením komunistickej strany – jej ústredného výboru a byrokratického apartátu. Členovia ústredného výboru boli zaviazaní utajiť pred verejnosťou priebeh straníckych jednaní a všetky spory. J. Smrkovský, Josef Boruvka, a predovšetkým G. Husák sľub mlčanlivosti porušili. A tak sa postupne uvolnila lavína netušenej spoločenskej aktivity, tzv. obrodný proces, v ktorom rýchlo rástla Dubčeková popularita.
Postupne bola zrušená cenzúra, bolo povolené zhromažďovanie a spolčovanie. Z popredných miest odchádzali tzv. konzervatívci a A. Novotný sa vzdal prezidentskej funkcie. Do novej, Černíkovej vlády, zostavenej v apríli 1968 bol povolaný radikálny reformátor G. Husák. Bol prijatý akčný program KSČ, ktorý však už v dobe vyhlásenia bol značne prekonaný celospoločenským pohybom. Nová garnitúra vodcov s Dubčekom na čele svojím vystupovaním získala uznanie a dokonca sympatie verejnosti. Heslo Socializmus s ľudskou tvárou získalo “dubčekovcom” na jar a v lete 1968 takú dôveru občanov, akú nemala nikde v žiadnej krajine, žiadna strana v dejinách svetového komunizmu.
“Bratské” komunistické strany – sovietská, poľská, maďarská, bulharská, východonemecká – niekoľkokrát žiadali, aby KSČ zatrhla ľudovú aktivitu. Dubček bol k tomu niekoľkokrát osobne vyzvaný Brežnovom. Situáciu naďalej komplikovali tzv. konzervatívci na čele s Biľakom, Indrom, Kapkom a ďalšími, ktorí listami aj osobnými jednaniami prosili o razantnejšiu podporu proti Dubčekovi a jeho stúpencom. Sám Dubček sľuboval nápravu, ale konkrétne opatrenia odkazoval hlavne na pripravovaný XIV. zjazd strany.
Nasledoval vpád piatich armád Varšavskej zmluvy do Československa v noci z 20. na 21. augusta 1968. Predsedníctvo ÚV KSČ vydalo prehlásenie, v ktorom proti “vstupu vojsk” protestovalo jedinou umiernenou vetou, že odporuje zásadám vzťahov medzi socialistickými štátmi a je poprením základných noriem medzinárodného práva. Za prehlásenie hlasovali spolu s Dubčekom Černík, Kriegel, Smrkovský, Špaček, Piller a Barbírek. Proti boli Biľak, Kolder, Rigo a Švestka. Po tomto prevrate bol Dubček ihneď zatknutý a spolu s niekoľkými ďalšími poprednými československými politikmi dopravený do ZSSR, kde mali pôvodne byť exemplárne potrestaný. Keď sa vďaka známemu národnému podpisovému a plagátovému odporu a vysočanskému zjazdu komunistov nepresadila plánovaná varianta okupantov a kolaborantov s robotnícko-roľníckou vládou, boli zatknutí vyvedení z ciel a zasadli v Moskve k jednaniu o forme kapitulácie. Po niekoľko hodín trvajúcom jednaní “muži jari” a s nimi ďalší, ktorí k jednaniu v Kremli prišli dodatočne (prezident L. Svoboda, G. Husák, Z. Mlynář, V. Biľak, A. Indra) podpísali, okrem Kriegla, tzv. Moskovkský protokol, príkazy, podľa ktorých sa mala situácia v Československu tzv. normalizovať. Vďaka ohnivému protestu Dubčeka sa v protokole neobjavilo slovo “kontrarevolúcia”. Protokol dokonca povoľoval pokračovať v “línií januára”. Pojem “normalizácia” ponúka mnoho možností výkladu. Presadil sa však ten najhorší spôsob.
Nakoniec v období medzi augustom 1968 a aprílom 1969 sa Dubček a “muži jari” neubránili náporu kolaborantského, tzv. zdravého jadra v KSČ a okupantom. Aj oni sami medzi sebou neudržali jednotu a nakoniec chceli normalizovať tých, ktorí im v auguste vlastne zachránili život, teda prevažnú časť občanov Československa, ktorí zásadne odmietali okupáciu a návrat k pomerom pred januárom 1968.
V apríli 1969 bol Dubček vo vedení KSČ nahradený G. Husákom. Od apríla do októbra 1969 bol predseda Federálneho zhromaždenia. V tej dobe, hlavne pod Husákovým nátlakom, podpísal zákon, ktorý legalizoval krvavé zásahy proti demonštrantom pri prvom výročí okupácie. Od decembra 1969 do júna 1970 bol Dubček československým veľvyslancom v Turecku. V júni 1970 bol z KSČ vylúčený a prehlásený za “predstaviteľa pravicovo oportunistických síl”.
Do odchodu do dôchodku v roku 1985 bol Dubček technicko – hospodárskym pracovníkom Západoslovenských štátnych lesov. V 70. a 80. rokoch niekoľkokrát vystúpil s kritikou Husákovho režimu a pre medzinárodnú verejnosť zostal symbolom fenomému pražskej jari. Po novembri 1989 sa vrátil do politického života, stal sa poslancom a predsedom Federálneho zhromaždenia a predsedom slovenských sociálnych demokratov. V septembri 1992 bol vážne zranený pri autonehode na ďiaľnici medzi Brnom a Prahou a následkom zranení podľahol.
Zdroj: https://www.osobnosti.sk/osobnost/alexander-dubcek-368
