15.8 C
Bratislava
pondelok, 20 mája, 2024
spot_img

ANDERS HANSEN: ADHD NEMÁ BYŤ OSPRAVEDLNENÍM, AK SA ŠÉFOVIA AKO ELON MUSK SPRÁVAJÚ TOXICKY

Jedna z najmenej preskúmaných, no najčastejších diagnóz súčasnosti fascinuje švédskeho psychiatra Andersa Hansena, ktorý sa dlhodobo venuje skúmaniu mozgu. „ADHD máme všetci, len sa nachádzame na škále,“ píše v knihe Dobrá správa o ADHD.

Podľa neho je porucha pozornosti v skutočnosti pozostatkom nášho „pravekého mozgu“, kedysi kľúčového pre to, aby naši predkovia prežili. Hoci sa to nezdá, aj dnes môže ísť o „superschopnosť“. Nie je to totiž náhoda, že sa k tejto diagnóze hlásia inovátori a podnikatelia od Billa Gatesa, Richarda Bransona až po Elona Muska.

Ako vlastne ADHD vzniká, čo je jeho príčinou a prečo mnoho ľudí vôbec neverí, že je to skutočná diagnóza? A ako ju využiť vo svoj prospech? 

Ako našu osobnosť ovplyvňujú gény

Naposledy sme sa spolu rozprávali pred rokom, keď vás čakalo nahrávanie vlastnej dokumentárnej série vo Švédsku. Podarilo sa?

Podarilo, práve ju vysielajú vo Švédsku. Pátral som v nej po odpovedi na otázku, ktorá ma fascinuje odjakživa – ako vzniká naša osobnosť a vďaka čomu sme „sami sebou“. Ako by sa vyvíjal môj život, ak by som vyrastal v odlišnej rodine či krajine?

Počas natáčania som sa stretol s viacerými pármi identických dvojičiek, ktoré oddelili hneď po narodení a vyrastali v odlišných prostrediach. Ako sa vyvíjali ich životy? Skúmali sme tiež tému, či dokážeme zmeniť našu osobnosť, venovali sme sa aj psychopatom, ADHD a autizmu.

Naučili ste sa počas natáčania tejto série čosi nové?

Najviac ma prekvapilo, aké podobné životy často vedú identické dvojičky, ktoré o sebe ani nevedia. Napríklad sme stretli dvojicu mužov narodených v päťdesiatych rokoch minulého storočia v Japonsku, ktorých hneď po narodení dala ich matka na adopciu do USA.

Jeden z nich sa dostal do nábožensky založenej rodiny vo vidieckom prostredí v Kansase, kým druhý do úplne ateistickej a relatívne bohatej mestskej rodiny v New Jersey. O tom, že majú dvojča, sa dozvedeli až v tridsiatke. V tom čase boli už obaja majiteľmi fitnes centier. Čo si myslíte, aká bola pravdepodobnosť, že to tak bude?

Predpokladám, že mizivá. Čím vás to tak ohúrilo?

Dokazuje to, akú obrovskú moc má genetika. Nie sú to totiž jediné identické dvojčatá, ktoré mali podobný príbeh. Asi polovica našej osobnosti má pôvod v našich génoch, druhá polovica je však vecou náhody. Prekvapilo ma, keď som si uvedomil, že moji rodičia na mňa nemali až taký vplyv, ako som si myslel.

Vo Švédsku sa táto epizóda tešila veľkému záujmu a mnoho rodičov si „vydýchlo“, že nemusia byť prototypmi perfektných rodičov, ktorí modelujú svoje dieťa do určitého tvaru. Postačí, keď budú „tak akurát“ rodičia, dieťa si svoju cestu nájde.

To skutočne prináša úľavu…

Najmä to však prináša zistenie, že každý z nás je jedinečný a máme v sebe čosi „len naše“, čo nepochádza ani od rodičov, ani sme to neprevzali z prostredia. Pravdepodobne by som bol teda rovnaký, ak by som sa narodil do inej rodiny alebo inde, pretože by som bol stále „sám sebou“. Druhým posolstvom, ktoré sa snažím touto sériou šíriť, je, že ľudia by sa nemali snažiť stať „výnimočnou osobnosťou“. Jednoducho by mali čo najviac vyťažiť z toho, kým sú.

Dostávame sa tak k ľuďom, ktorí majú črty ADHD alebo majú túto poruchu rovno diagnostikovanú. Na čo ste vo vašej televíznej sérii prišli vo vzťahu k nim?

ADHD má pôvod v našich génoch. Ako to vieme? Nuž, keď sa pozrieme na identické dvojčatá a jedno z nich má ADHD, je veľmi vysoká pravdepodobnosť, že ho bude mať aj druhé. Pri súrodencoch, ktorí nemajú spoločných toľko génov, je šanca nižšia.

Počas natáčania som sa stretol s chlapíkom, ktorý má ADHD a dnes je veľmi známym šéfkuchárom vo Švédsku. Mal však komplikovanú minulosť: pre svoju diagnózu sa nevedel v škole sústrediť a keďže nechcel byť tým, ktorý „zlyháva“, stal sa radšej triednym klaunom.

Nakoniec ho táto cesta priviedla až k drogám, rodičia ho vyhodili z domu a on skončil na ulici – až kým neobjavil svoj neuveriteľný talent. Potom dokázal stráviť štrnásť až šestnásť hodín denne v kuchyni, veľmi rýchlo sa učil a vypracoval sa na vrchol. Jeho príbeh je ukážkou toho, ako možno ADHD využiť vo svoj prospech.

Čo na jeho príklade ukazujete?

ADHD môže byť príšernou diagnózou, no zároveň môže človeku poskytnúť „superschopnosti“. Napríklad ľudia s touto poruchou sú oveľa kreatívnejší. Keď objavia svoju vášeň, dokážu sa jej venovať tak húževnato ako málokto. Potrebujú však uveriť, že ich diagnóza ich nelimituje, ale im aj čosi poskytuje, pretože ak by to bolo všetko len „nežiaduce“, tak by ľudia s týmto súborom vlastností už dávno vyhynuli.

Diagnóza skrytá v génoch

Počas natáčania epizódy o ADHD ste išli aj do Kene. Prečo?

Náš mozog sa za posledných 10-tisíc rokov nijako významne nezmenil, hoci náš spôsob života sa otočil hore nohami. Nedokážeme sa preniesť do minulosti, aby sme skúmali náš vtedajší mozog, no stále je vo svete zopár kmeňov, ktoré si zachovali spôsob života lovcov a zberačov – ako kmeň Ariaal v Keni. Príslušníci tohto kmeňa sa časom rozdelili na dva tábory, na lovcov a na roľníkov, pričom oba zdedili variant receptora DRD4-7R, ktorý súvisí s ADHD.

V knihe ho zjednodušene nazývate „ADHD génom“. Ako funguje?

Ľudia s génom DRD4-7R majú systém odmeňovania, ktorý funguje inak. Na to, aby sa im v mozgu zaktivoval dopamín, potrebujú viac podnetov z prostredia. Pre týchto ľudí je svet prirodzene „nudnejší“ a na to, aby sa oň zaujímali, potrebujú zvýšiť intenzitu svojho prežívania alebo neustále hľadajú nové podnety. Tento gén sa častejšie vyskytuje u ľudí, ktorí majú ADHD.

Niektorí členovia kmeňa Ariaal sú nositeľmi tohto génu. Tento kmeň sa postupne rozdelil na dve vetvy – na lovcov a na poľnohospodárov, pričom to prekvapivé je, že lovci, ktorí mali tento gén, boli lepšie živení aj ako poľnohospodári s týmto génom a aj ako tí, ktorí ho nemali.

Mali vyššie BMI (body mass index), čo však neznamená, že by trpeli nadváhou, ale že boli úspešnejší v love, vedeli si lepšie zabezpečiť potravu. Poľnohospodári, ktorí mali tento gén, však mali nižšie BMI ako tí, ktorí ním nedisponovali, a tak im viac hrozilo hladovanie.

GÉN ADHD

Značný podiel na vzniku ADHD má podľa najnovších zistení gén DRD4-7R, zjednodušene „gén ADHD“. Zvláštnosťou tohto receptora je, že nie je taký aktívny, keď sa naň viaže dopamín.

To spôsobuje, že jeho nositeľ má o niečo menej citlivý systém odmeňovania a v dôsledku toho je netrpezlivejší, nepokojnejší a zrejme aj hyperaktívny. Tento gén sa dnes častejšie vyskytuje u ľudí, ktorí sú náchylnejší riskovať, majú záľubu v extrémnych športoch, väčšiu tendenciu skúšať nové veci a vyhýbať sa predvídateľnosti a rutine.

Najväčší podiel má tento gén v populácii Južnej Ameriky, kde ním disponuje päťdesiat až sedemdesiat percent ľudí, kým v Európe ho má odhadom len pätnásť percent populácie a v Japonsku a Číne ho zdedilo do päť percent populácie.

Tento gén nie je jediný, ktorý sa podieľa na vzniku ADHD, nie všetky majú do činenia s dopamínom, preto aj niektoré lieky na ADHD nezaberajú, keďže ich primárnym cieľom je zvýšiť hladinu dopamínu v mozgu.

Čo z toho vyplýva pre moderného človeka?

To, že vlastnosti pripisované ADHD – hyperaktivita, impulzívnosť, neustále hľadanie podnetov z okolia – sú veľmi užitočné vo svete lovcov a zberačov, pretože kedysi mohli znamenať rozdiel medzi životom a smrťou. V modernom svete sa však stalo menej dôležitým konať impulzívne a viac plánovať, čo sa začalo u našich predkov už poľnohospodárskou revolúciou – museli si rozmyslieť, aké obilniny zasadia a kedy budú žať.

Pre roľnícky alebo usadlý spôsob života sú tieto vlastnosti už prekážkou. Pre človeka s ADHD to môže pôsobiť až komicky – že pred 10-tisíc rokmi by bol so svojimi vlastnosťami úspešným lovcom, no v dnešnom svete má smolu. Aj preto som sa rozhodol napísať túto knihu, aby som im ukázal, aké ďalšie pozitívne vlastnosti im ADHD prináša.

Aké napríklad?

Napríklad kreativitu, ale aj schopnosť extrémne sa koncentrovať. Zoberte si spomínaného šéfkuchára vo Švédsku – z drogovo závislého mladíka sa stal hviezdny šéfkuchár s vlastnou televíznou reláciou, a to nemá ešte ani dvadsaťpäť rokov.

Počas dospievania pritom nadobudol pocit, že je neschopný, mal úplne udupané sebavedomie – podobne ako ďalší ľudia s ADHD, ktorým sa v škole nedarí. V škole nás totiž po prvý raz porovnávajú s druhými a pokiaľ nezapadáme do nejakej predstavy školského systému, tak nás označia za „neschopných“.

Škola však nie je pre každého! Mnohé deti a dospievajúci sa radšej prestanú snažiť, pretože ak sa ani len nesnažia, ako ich môže niekto označiť za tých, ktorí zlyhali?

ADHD neodhalí ani CT mozgu

Čo je najväčší mýtus ohľadom ADHD?

Najväčším mýtom je to, že ADHD vôbec neexistuje alebo to je len vymyslená diagnóza, ktorú pretlačili farmaceutické spoločnosti, aby zvýšili predaje svojich liekov. ADHD je skutočné a má pôvod v našich génoch. Nedokážete zmeniť súbor svojich vlastností len preto, že chcete, nie je to také jednoduché, keď niekto povie: „Veď sa už sústreď!“ Je to podobné, ako keď má niekto depresiu, nepomôže mu, keď mu poviete: „Hlavu hore!“

Prečo je také ťažké vysvetliť niekomu, že ADHD je skutočná diagnóza?

Pretože ju neviete dokázať krvným testom, röntgenom ani CT mozgu. ADHD predstavuje súbor vlastností, ktoré znemožňujú človeku sústrediť sa na jednu činnosť, obsedieť na jednom mieste, premôcť sa a zaujímať sa o veci, ktoré ho nebavia. ADHD sa diagnostikuje len na základe symptómov a zároveň je pre ADHD hyperaktívny a impulzívny. To mu spôsobuje v živote problémy – nielen v škole, ale aj doma a neskôr v práci.

Sú nejaké ďalšie mýty?

ADHD nie je čiernobiela diagnóza, nie je to podobné ako napríklad HIV, že buď ho človek má, alebo nemá. Nemôžete mať „len trocha“ HIV, kým pri ADHD je to možné. ADHD predstavuje súbor vlastností, ktoré sú normálne distribuované v spoločnosti. Niekto má tieto črty výraznejšie ako iný.

ADHD teda máme všetci, len sa nachádzame na škále. Pokiaľ má niekto viac vlastností, tak je dôležité, aby nevnímal len to, že má „diagnózu“ a mal by sa „liečiť“, ale aj to, čo mu tento súbor vlastností prináša. ADHD môže byť dokonca super schopnosťou, stačí, aby sme k tomu prestali pristupovať ako k medicínskej diagnóze, ktorú treba odstrániť.

A čo presvedčenie, že sa dá z tejto diagnózy vyrásť?

To je zrejme pravda, pretože asi polovica detí so známkami ADHD sa vekom tejto „nálepky“ zbaví alebo sa ich problémy zredukujú natoľko, že už nespĺňajú štandardy na stanovenie diagnózy. Náš mozog dozrieva a v dospelosti sme omnoho menej impulzívni ako v puberte. Je však veľmi otázne, kde nakresliť čiaru medzi tým, čo už je a nie je ADHD ako diagnóza, pretože, ako som povedal, je to spektrum a všetci máme nejaký odtienok sivej.

Nerozumiem, ako je možné, že pred tridsiatimi rokmi diagnóza ADHD neexistovala a dnes ju prisudzujeme asi desiatim percentám mladých Švédov a jedenástim percentám Američanov. Dokážeme čoraz lepšie ADHD diagnostikovať alebo postupne zužujeme „definíciu normálneho“?

To je skvelá otázka. V minulosti sa ľudia, ktorým dnes pripisujeme symptómy ADHD, nazývali inak – buď sme si mysleli, že majú „menšie poškodenie mozgu“, alebo sme ich rovno odpísali ako „hlúpych“. Aspoň tak to bolo zhruba v sedemdesiatych rokoch minulého storočia.

A či sa odvtedy zvýšil počet ľudí, ktorí trpia ADHD? Nie, nemyslím si, dokonca aj výskumy pre autizmus a ADHD ukazujú, že počet ľudí s týmito diagnózami v spoločnosti nenarastá. Zvyšuje sa však o nich povedomie, a teda ľudia sa viac spoznávajú v týchto črtách a odvážia sa vyhľadať pomoc.

Máte však pravdu aj v tom, že v súčasnosti čoraz viac zužujeme priestor pre to, čo je v našej spoločnosti akceptovateľné. Škatuľka „normálnosti“ sa každým rokom zužuje a myslím si, že sčasti za to môžu technológie.

V akom zmysle?

Ich rozmach kladie čoraz väčšie nároky na naše kognitívne schopnosti na trhu práce. Musíme byť schopní sa čoraz viac sústrediť a nástup umelej inteligencie túto požiadavku ešte umocní. Prirodzene sa tak ľudia sami seba pýtajú, čo s nimi nie je v poriadku. Často potom prídu s tým, že majú psychiatrickú diagnózu.

Na jednej strane je dobré, že čoraz viac ľudí vyhľadá pomoc, pretože sa tak búra stigma. Na druhej strane tak tí, ktorí potrebujú akútnu pomoc, skončia v rade s tisíckami ďalších, ktorí sa zaobídu bez liečby. 

ADHD NA SLOVENSKU

Presné štatistiky, koľko detí alebo dospelých na Slovensku má diagnostikovaných ADHD, nie sú k dispozícii. Odborníci odhadujú, že na jednu triedu pripadá aspoň jeden žiak s diagnózou či prejavmi ADHD. Podľa údajov Národného centra zdravotníckych informácií (NCZI) z roku 2018 sú práve medzi detskými pacientmi do štrnásť rokov najčastejšie poruchy správania, pričom ADHD tvorí až 78,5 percenta zo všetkých psychiatrických diagnóz v tejto vekovej skupine. Približne u 60 percent ľudí, u ktorých sa ADHD prejavilo v detstve, pretrvávajú príznaky aj v dospelosti. Odhaduje sa, že ADHD trpia asi tri až štyri percentá dospelej populácie.

Neuveriteľné sústredenie

Ako je možné, že ľudia s ADHD majú problém sústrediť sa, no zároveň majú schopnosť hyperfokusácie? To si trochu odporuje, nie?

To je opäť výborná otázka a je to aj veľká záhada. Zdá sa, že ľudia s ADHD sa nevedia sústrediť na veci, ktoré ich nezaujímajú. Na to, aby bolo čosi pre nich zaujímavé, potrebujú zvýšiť intenzitu podnetov. Keď sa však viaceré faktory stretnú, tak sa u nich „čosi zapne“ a už ich nič nedokáže od toho odtrhnúť.

Presedia päť či šesť hodín nad jedným problémom a neuvedomia si, ako plynie čas. Vo Švédsku je známy Michael Kosterlitz, laureát Nobelovej ceny za fyziku, ktorý pri jej preberaní v roku 2009 šokoval svet, keď povedal, že má ADHD a v škole nikdy nevynikal.

Miloval však lezenie po skalách a stal sa úspešných horolezcom, doslova sa na to hyperfokusoval a podobnú vášeň našiel neskôr vo fyzike. To len dokazuje, že ADHD nie je ničím limitujúca diagnóza a nie je prekážkou ani v získaní Nobelovej ceny.

Ako dokázal prísť na to, čo je jeho vášňou?

Pokus – omyl. Každý z nás by mal objavovať to, čo ho napĺňa, no pre ľudí s ADHD je to obzvlášť dôležité.

Mali by teda viac experimentovať. Je to pre nich prirodzené? Nemajú ľudia s ADHD skôr sklony prokrastinovať?

Existujú zaujímavé genetické štúdie o tom, že keď sa naši prví predkovia pred asi 60-tisíc rokmi rozhodli opustiť východnú Afriku a následne objavovali Európu, Áziu a napokon Ameriku, tak spolu s nimi „migroval“ aj spomínaný gén súvisiaci s ADHD.

Stále sa delili na tých, ktorí zostali a ktorí migrovali, pričom je dokázané, že tie skupiny, ktoré pokračovali ďalej, v omnoho vyššej miere disponovali týmto génom. Bez nutkania objavovať čosi nové by ľudia neopustili hranice Afriky!

Keď to prenesiem do súčasnosti, dnes síce neobjavujeme nové kontinenty, ale sú ľudia, ktorí inovujú spôsob nášho života. Prvé výskumy ukazujú, že týmto génom súvisiacim s ADHD disponujú podnikatelia v omnoho vyššej miere ako ostatní.

Počkajte, ale čo tá prokrastinácia?

Keď si všetko nechajú na poslednú chvíľu, tak aj rutinná úloha zrazu vyzerá veľmi vzrušujúco. A vieme, že ľudia s ADHD potrebujú vyššiu intenzitu podnetov, aby sa im svet zdal zaujímavý.  

Niektorí si nechávajú veci na poslednú chvíľu, ďalší vzrušenie umelo vytvárajú. Príkladom je Elon Musk. Walter Isaacson ho v biografii vykresľuje ako génia s ADHD a ďalšími diagnózami, ktorý neustále „bičuje“ seba aj ostatných k neuveriteľným výkonom a nereálnym deadlinom, len aby mu práca pripadala zaujímavá. Rozumiem, že ADHD môže byť aj superschopnosť, ale v takomto prípade sa mi to zdá skôr ako ospravedlnenie za toxické správanie. Naozaj si myslíte, že by sme to mali ospravedlňovať?

Sú dve strany mince – ADHD môže byť fantastické, ale môže to byť aj katastrofa, ktorá povedie k zneužívaniu druhých alebo aj k tomu, aby sa ľudia s touto diagnózou nechali zneužívať. Každý by mal pochopiť, aké sú jeho silné stránky a kde je jeho „Achillova päta“.

Myslím si, že pre spoločnosť je veľkým prínosom mať zopár jednotlivcov, ako je Elon Musk, ktorí posúvajú hranice možného. Ak by sme ich nemali, tak by sme sa ako ľudstvo ďaleko nepohli. Nemôže ich byť však priveľa, inak by sme boli v úplnom chaose. Je dôležité, aby títo ľudia nevyrastali v presvedčení, že s nimi nie je niečo v poriadku, že sú „pokazení“.

Predsa len sa ešte vrátim k tomu, či podnikatelia s ADHD nezneužívajú svoju diagnózu na to, aby ospravedlnili svoje neprijateľné správanie. Elon Musk si sám z toho uťahoval počas skeču v Saturday Night Live, keď vyhlásil: „Ak som niekoho v živote urazil, mrzí ma to. Ale vážne, pomohol som k rozmachu elektrických áut a chcem poslať ľudí na Mars. Mysleli ste si, že budem normálny pohodový chlapík?“

Och, to som videl. Nie, tieto diagnózy nemajú byť ospravedlnením, pretože aj keď trpíme ADHD, máme schopnosť rozhodnúť sa, ako sa zachováme. Dokonca mám pacientov, ktorí si myslia, že im stanovenie diagnózy pomôže pochopiť celý ich životný príbeh.

Ani to im stanovenie diagnózy neumožní. Ibaže ako ľudia máme stále potrebu hľadať príbeh, ktorý nám všetko spojí a vysvetlí, jednoducho sme tak naprogramovaní. Potom sú prekvapení, keď im poviem, že každý s ADHD je jedinečný.

Dajú sa však nájsť nejaké spoločné črty úspešných ľudí s ADHD? Napríklad okrem spomínaného Elona Muska má túto diagnózu aj olympijský plavec Michael Phelps a obdobné vlastnosti sú pripisované napríklad aj vynálezcovi Thomasovi Edisonovi.

Ak je niečo, čo spája ľudí s ADHD, ktorých som liečil, tak je to schopnosť spamätať sa aj z veľkého neúspechu. Sú nesmierne odolní. Nevzdávajú sa, skúšajú znova a znova, bez ohľadu na to, koľko prekážok im stojí v ceste.

Lieky sa nadužívajú

Aký je vzťah medzi ADHD a závislosťou?

Pokiaľ má človek ADHD, určite má väčší predpoklad, že sa u neho rozvinie nejaká závislosť. Sčasti je to pre týchto ľudí forma „samoliečby“. Mal som napríklad pacientov, ktorí skúšali amfetamíny, no namiesto toho, aby ich to nabudilo, tak ich to skôr upokojilo a hovorili, že sa môžu konečne koncentrovať.

Napokon aj lieky na ADHD sa veľmi podobajú amfetamínom. Nie je to len o liekoch, ale aj o závislosti od počítačových hier, extrémnych športov či od práce pod stresom. Keďže potrebujú viac stimulov, aby sa im „zapol“ ich odmeňovací systém, tak najjednoduchšie, ale aj najnebezpečnejšie je siahnuť po týchto spúšťačoch dopamínu. 

Poďme sa teda viac ponoriť do liečby ADHD. Kedy majú ľudia vyhľadať odbornú pomoc?

Pokiaľ im známky ADHD spôsobujú problémy v živote, určite by mali zájsť za odborníkom, pretože to nie je čosi dočasné. Pokiaľ si nie sú istí, či by mali vyhľadať pomoc, povedal by som, aby tak urobili a nechali odborníka, nech rozhodne, čo môže najlepšie pomôcť zlepšiť kvalitu ich života. Nie je to však jednorazová záležitosť, ADHD sa nediagnostikuje na základe jednej návštevy, ale hodín a hodín rozhovorov a testov.

Čo také sa pýtate ľudí so známkami ADHD, keď sedia u vás v ambulancii? 

Napríklad sa ich pýtam, či by si na nich spomenuli ich učitelia na škole a čo by o nich povedali. Boli to vyvrheli, ktorí neustále behali po chodbách? To sa najčastejšie pýtam mužov, pretože ženy s ADHD nemajú tak často známky hyperaktivity, skôr majú problémy so sústredením. Pýtam sa, ako ich tieto vlastnosti obmedzovali a obmedzujú v živote, pretože platí, že ak vám niečo nespôsobuje problém, tak to nie je medicínska diagnóza.

Prečo sa ADHD prejavuje inak pri mužoch a inak pri ženách?

ADHD sa častejšie diagnostikuje u chlapcov ako u dievčat, je to možno dva ku jednej. Neznamená to však, že by trpeli touto diagnózou častejšie, ale že ju vieme lepšie odhaliť, možno aj práve preto, ako sa prejavuje navonok.

Dievčatá nebehajú hore-dole po triede, takže trvá dlhšie, kým niekomu napadne, že za ich problémami so sústredením môže byť práve ADHD. Na túto tému prebieha veľa diskusií a ja si myslím, že nakoniec sa odpoveď bude skrývať v biológii, v tom, aké sú rozdielne mozgy mužov a žien.

Aké zlé to musí byť, aby ste niekomu predpísali lieky?

Mnohí to chcú vyskúšať, ale neuvedomujú si, že je to liečba ako každá iná, počas ktorej musíme sledovať krvný tlak, ale aj možné nežiaduce účinky – problémy s trávením, zvýšenú úzkostlivosť. Tieto lieky mieria na centrá odmien v mozgu a tvorbu dopamínu, ale nie vždy môže za ADHD len nedostatok dopamínu.

Podľa mojich odhadov pomôžu lieky tak v 60 až 70 percentách prípadov. Nestačí však len brať lieky, treba zmeniť celý životný štýl a napríklad začať cvičiť. Je dokázané, že keď deti pred školou cvičia, tak sa im podarí znížiť dávku liekov.

Píšete, že ak päť percent ľudí berie lieky na ADHD, tak polovica by sa bez nich zaobišla pri zmene životného štýlu. Nemáte teda pocit, že sa lieky na ADHD nadužívajú?

To je veľmi ťažká otázka. Ak musím odpovedať, tak potom súhlasím, zdá sa mi to veľa. Príliš sa sústreďujeme na medikamentóznu liečbu, potom sa tie najvážnejšie prípady dostávajú na koniec pomyselného radu a hrozí, že nedostanú pomoc vtedy, keď ju potrebujú.

Pohybom proti ADHD

Spomenuli ste, že cvičenie má výrazne pozitívny dopad na ADHD. Ako často a ako intenzívne musí človek vykonávať nejakú fyzickú aktivitu, aby pocítil jej účinky? 

Mozog počíta každý krok, päť minút chôdze je lepších ako nič. Pokiaľ má človek ADHD a potrebuje zvýšiť svoju schopnosť koncentrácie, mal by sa snažiť o zvýšenie pulzu po dobu aspoň tridsať minút. Môže to byť čokoľvek – beh, lyžovanie, tenis. Len nech je to fyzická aktivita, pretože na ňu sme ako ľudia stavaní.

Pomôže nám sústrediť sa, zvýši to našu mieru kreativity, dokonca inteligencie, vie nás chrániť pred depresiou a úzkosťami. Netreba si však zamieňať športovanie s tým, že ľudia by mali byť dobrí v nejakom športe. Nášmu mozgu na tom vôbec nezáleží.

Je zaujímavé, že aj ku mne ako psychiatrovi chodia často ľudia s ADHD, ktorí boli kedysi veľmi fyzicky aktívni, no potom utrpeli nejaké zranenie a museli prestať trénovať. A zhoršili sa im príznaky!

Myslíte si, že je možné, aby z tohto zistenia viac benefitovali deti na školách? Že pohyb je kľúčom k tomu, ako zmierniť príznaky ADHD?

Počas natáčania dokumentárnej série sme sa vybrali na jednu školu na juhu Švédska, ktorá mala obrovské problémy, veľa detí zo sociálne slabšieho prostredia nedokončilo ani deviatu triedu. Rozhodli sa preto pridať množstvo fyzickej aktivity, aby aspoň trikrát do týždňa mali po dobu dvadsaťpäť minút zvýšený pulz. Po roku zistili, že počet detí, ktoré dokončili deviatu triedu, sa zdvojnásobil.

Na čo ste prišli počas vašej návštevy?

Pýtal som sa riaditeľa školy, ako môže s istotou tvrdiť, že za zlepšenie môže práve zvýšená fyzická aktivita detí. Nemali to nijako zmerané, ale bol o tom presvedčený. Potom som zisťoval, z ktorých predmetov ubrali, aby pridali trikrát týždenne takúto fyzickú aktivitu. Prekvapilo ma, že zo žiadnych!

Pridali to skrátka do rozvrhu a bolo to povinné, deti teda boli trikrát do týždňa v škole dlhšie ako bežne a po roku mali ešte aj lepšie výsledky a boli šťastnejšie. Odniesol som si z toho presvedčenie, že potrebujeme do škôl integrovať viac pohybu a nielen viac hodín telesnej výchovy, ale napríklad podporovať deti v tom, aby chodili do školy na bicykli, aby počas prestávky nesedeli a neťukali do mobilov.

Poďme si na záver povedať pár praktických tipov pre ľudí, ktorí majú pocit, že sú vyššie na škále ADHD, alebo tých, ktorí majú v blízkosti ľudí s touto diagnózou. Čo môže pomôcť nám alebo našim blízkym, aby sme im boli lepšou oporou?

Dozvedieť sa čo najviac o tom, ako ADHD funguje. Potom budete vľúdnejší aj k sebe aj k druhým. Hľadajte to, čo vás skutočne nadchne, aby ste sa na to dokázali hyperfokusovať. Pokiaľ robíte niečo, čo vás nebaví alebo je to príliš náročné, rozdeľte si to na menšie úlohy a dokončujte ich priebežne.

Nezabúdajte na cvičenie, pretože to má na vás pozitívny účinok už hodinu po docvičení. Predovšetkým sa nepozerajte na ADHD ako na niečo, pre čo ste „pokazení“. Nie, to sa vám len snaží nahovoriť moderná spoločnosť, ale náš mozog na ňu nie je stavaný.

ANDERS HANSEN (50)

Známeho švédskeho psychiatra, „brain blogera“ a TED spíkra fascinuje mozog. Vo Švédsku má televíznu reláciu, v ktorej odhaľuje zákutia a poznatky z klinickej praxe a mnohých výskumov. Napísal viacero kníh. Jeho prvý bestseller Dobehni svoj mozog zdvihol zo stoličiek mnoho Švédov. V slovenčine mu vo vydavateľstve barecz & conrad books vyšlo už päť publikácií vrátane jeho najnovších Dobrá správa o úzkosti a Dobrá správa o ADHD. Vo svete predal zo svojich kníh už viac ako dva milióny výtlačkov.

Zdroj: Anders Hansen: ADHD nemá byť ospravedlnením, ak sa šéfovia ako Elon Musk správajú toxicky – Forbes

Related Articles

1 Komentár

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj komentár
Zadajte prosím svoje meno

Stay Connected

22,315FanúšikoviaLike
2,507SledovateliaSledovať
21,800OdberateliaZdielať
- Advertisement -spot_img

Najnovšie články