Rodičia deti formujú a sú ich zrkadlom. Deti tých, ktorí inklinujú k pohybu a pravidelne sa hýbu, to budú s veľkou pravdepodobnosťou robiť tiež.
Aktívny rodič svojmu dieťaťu nielenže ukazuje, že pohyb je zdravý, správny a patrí k životu, no dieťa bude k pohybu aj aktívne viesť. Na druhej strane sú rodičia, ktorí prídu unavení z práce domov a sú schopní dieťaťu možno tak skontrolovať úlohy. Pohyb v ich živote nehrá žiadnu rolu. Nikto im neukázal alebo zabudli, že pohyb je radosť.
Ako vidí deti a pohyb a úlohu rodičov Ľuboš Gsch, profesionálny tréner a špecialista na tvarovanie postavy? „Úloha rodiča je pri pohybe rovnako ako pri všetkých aspektoch výchovy značná. Deti sa rodia s predispozíciou k pohybu. Napríklad, ak sa pri batoľati pregúľa lopta, zaujme ho. Ak sa vie pohybovať, začne ju nasledovať. Začína to teda už vnímaním. Otázne je, či rodič pohyb dieťaťu dopraje alebo odoprie.“ Znamená to nadchnúť dieťa pre pohyb, aktívne ho sprevádzať na krúžky, či tréningy, podporiť ho, keď sa mu nedarí. Možno aj následne nájsť s dieťaťom športovú aktivitu, v ktorej je dobré a darí sa mu dosahovať úspešné výsledky.
Určenie konkrétnej športovej alebo pohybovej aktivity je bod alebo fáza, ktorú je trochu zložitejšie definovať. Ide skôr o proces. „Akonáhle dieťa prejaví záujem o konkrétnu športovú aktivitu, je dobré mu to umožniť. Dieťa sa bude profilovať samé. Prístup rodiča, že jeho dieťa bude hokejista, nepovažujem za ideálny,“ hovorí Ľuboš Gsch. „Alebo ak sa budeme baviť o tenise, vždy budú deti, ktoré budú v tomto športe dobré a tie, ktorým to nepôjde. V prípade, že sú pohybové krúžky rôznorodé, tak môže vždy vyhrať niekto iný. Deti samé pochopia, ktorá aktivita im ide lepšie a v ktorej sa chcú ďalej zdokonaľovať.“
Podľa slov Ľuboša Gsch je pridanou hodnotou športu psychologický rozvoj. Deti sa menia a vyvíjajú. „Niektoré deti na začiatku, ak prehrajú, tak sa hnevajú alebo plačú, prípadne prepadávajú iným frustrujúcim emóciám. Ak sa na nich pozrieme po pár mesiacoch, tak sú už stotožnené s procesom. Ten veľmi pripomína proces života v dospelosti.“
Motivovať deti k športu tak, aby ich to bavilo a nebrali pohyb ako rozkaz, je kľúčový. Keď sú deti k niečomu prinútené, nevykonávajú danú aktivitu tak, ako by mala byť. Pri zapojení detí do športového alebo tréningového procesu, je osvedčenou metódou hra. “Deti sú prirodzene súťaživé a vyžadujú si hravý či hrací prvok, ktorý musí byť do športu alebo do riadenej tréningovej aktivity zapojený. Potom sa zapoja aj bez príkazu alebo ďalšieho podnetu, ktorý by ich mal k tomu smerovať. Ak deťom dáme dostatočnú hernú zápletku alebo niečo, čo ich zaujme, deti sa zapoja prirodzene,” hovorí Ľuboš Gsch.
Veľa rodičov, najmä nešportovcov, sa spolieha na telesnú výchovu na školách. No hoci by boli pridané hodiny telesnej výchovy, škola nemôže suplovať a rozhodne nie zabezpečiť potrebné pohybové aktivity. Ak sa pozrieme na prakticky akékoľvek civilizačné ochorenia, dôležitú úlohu zohráva aj nesprávna výživa a nedostatok pohybu. Rastie počet ľudí (a detí) s nadváhou a obezitou, kardiovaskulárne ochorenia sa objavujú u stále mladších kategórií. “Pri športe dochádza nielen k samotnej podpore funkcionality detí, ale má aj vnútrotelový následok. Zvýšená tepová frekvencia a zvýšenie teploty tela sú pozitívne procesy, ktoré by mali byť podporované. Zlepšujú celkovú zdravotnú situáciu človeka.“
