Hodvábna cesta, čín. s’–čchou č’ lu, sichou zhi lu — sieť obchodných ciest spájajúcich od 2. stor. pred n. l. Čínu so Strednou Áziou, s Blízkym východom a so Stredomorím, po ktorej obchodné karavány vyvážali z Číny najmä hodváb.
Termín Hodvábna cesta (nem. Seidenstrasse) ako prvý použil v roku 1877 nemecký geograf a geológ Ferdinand von Richthofen podľa najdôležitejšieho prepravovaného tovaru. Postupne sa trasy Hodvábnej cesty rozvetvovali do viacerých častí Ázie (India, Perzia, Arábia) a umožňovali obojsmernú prepravu tovaru (z Číny sa vyvážal porcelán, jadeit a čaj, do Číny sa privážalo kadidlo, kone, jelenie parohy a i.). Hlavná línia cesty viedla cez ázijské mestá Čchang-an (dnes Si-an), Tun-chuang, Kašgar, Samarkand, Bucharu, Merv, Bagdad a Antiochiu (dnes Antakya) a odtiaľ do Európy (Rím) a Afriky (Alexandria), ďalšia línia viedla do Indie. Obchod bol v rukách sprostredkovateľov zo Strednej Ázie a Peržanov. Hodvábna cesta okrem rozvoja obchodu významne prispela ku kultúrnej výmene medzi východnou Áziou, Strednou Áziou a Blízkym východom. V priebehu 1. – 2. stor. n. l. sa po nej z Indie do Číny šíril buddhizmus, v 7. stor. sa ňou do Číny šírilo nestoriánstvo. Po zániku dynastie Tchang začiatkom 10. stor. a rozširovaním námornej dopravy postupne začala strácať význam.
Po Hodvábnej ceste putoval v 2. stor. pred n. l. z Číny chanský diplomat a cestovateľ Čang Čchien, v 13. stor. do Číny o. i. Marco Polo.
Začiatkom 20. stor. preskúmal jej východnú (čínsku) časť a archeologické náleziská v okolí švédsky geograf Sven Anders von Hedin, francúzsky sinológ Paul Pelliot a britský bádateľ Mark Aurel Stein. Sieť ciest v koridore Čchang-an – Ťan-šan zahŕňajúca množstvo chrámov, palácov, archeologických nálezísk, opevnení, hrobiek a historických centier miest na území Číny, Kazachstanu a Kirgizska bola v roku 2014 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.
V roku 2013 čínsky prezident Si Ťing-pching predstavil hospodársku iniciatívu pod názvom Jedno pásmo, jedna cesta (čín. i-taj, i-lu) založenú na ekonomickej spolupráci a kultúrnej výmene. Keďže nadväzuje na starovekú sieť obchodných ciest Hodvábnej cesty, je označovaná aj ako tzv. nová hodvábna cesta. Ide o komplexnú finančnú a obchodnú stratégiu s cieľom zvýšiť politický a ekonomický vplyv ČĽR. Vízia zahŕňa spustenie projektov Ekonomického pásma hodvábnej cesty (čín. s’-čchou č’-lu ťing-ťi taj) a Námornej hodvábnej cesty 21. storočia (čín. š’-ťi chaj-šang s’-čchou č’-lu). Zámerom projektu Ekonomického pásma hodvábnej cesty je obnova a vybudovanie cestného a železničného spojenia medzi krajinami na pôvodných trasách Hodvábnej cesty. Projekt Námornej hodvábnej cesty 21. storočia nadväzuje na námorné expedície čínskeho admirála a moreplavca Čeng Chea. Cieľom je obnoviť spojenie medzi východočínskymi prístavmi a Európou cez Juhočínske more, Indický oceán a Suezský prieplav. Realizácia iniciatívy však naráža na množstvo geopolitických, politických, ekonomických, ekologických a právnych problémov. Západné mocnosti, USA a India vnímajú túto snahu Číny ako mocenský boj; obchodné trasy tzv. novej hodvábnej cesty prechádzajú mnohými spornými územiami (náboženské a etnické nepokoje, zrážky extrémistických skupín, nevyriešená otázka hraníc, boj o prírodné bohatstvo); vysoké ekonomické náklady a taktiež kontroverzné dodržiavanie ľudských práv v Číne.
