6.1 C
Bratislava
streda, 21 februára, 2024

LIETAJÚCE KLENOTY: ZO SLOVENSKA ICH VYHNALO POĽNOHOSPODÁRSTVO, CHODÍ ZA NIMI CELÝ SVET

Sedíme dokonale ukrytí uprostred maďarskej pusty v húštine medzi močiarom a nekonečnou pastvinou. Okolo nás sú dvojmetrové bodliaky, tŕstie a staré bútľavé stromy. Čakáme, či sa zjaví krakľa. Modro-fialovo-hnedo sfarbený tajomný vták, ktorý na Slovensku prakticky vymizol. Tu však žije.

Hniezdnu dutinu nám odporučil maďarský sprievodca Daniel, vraj by sa tam mal párik kraklí práve striedať na znáške vajec. Boli tam. A nie dve, ale na naše prekvapenie tri.

Pri krakliach sme s fotoaparátmi takmer bezpohybu a bez dychu strávili poldruha dňa. Je to totiž veľmi plachý vták a po spoločnosti človekavôbec netúži. Žije v otvorenej krajine s dostatkom hmyzu, kde sú aj skupiny starých stromov.

Usídlili sa kúsok za hranicami Slovenska

Tento jediný druh žije v Európe a zimuje v južnej Afrike: krakľa belasá. Najprv sme sa ich s kamarátom nevedeli dopočítať, navyše samce sa neodlišujú od samičiek. Stále sa nám zdalo, že na znáške v dutine pňa chvíľami nikto nesedí. Napokon vysvitlo, že vnútri sedela väčšinou samička, občas sa vystriedala s partnerom, ten sa však zaoberal najmä súperením a naháňačkami s ďalším samčekom. To bol ten tretí.

U nás vhodná krajina pre krakle – a nielen pre ne – vďaka intenzívnemu a voči prírode nepriateľskému poľnohospodárstvu a lesníctvu už prakticky neexistuje.

Hoci kedysi vraj strážili zbojnícke poklady, odsťahovali sa a žijú u južných susedov v močaristých stepiach Hortobágy a Kiskunság. Obidve pusty sú, samozrejme, maďarskými národnými parkmi medzi Dunajom a Tisou.

Na krakle a ďalšie zriedkavé vtáky sa tam chodia dívať návštevníci z celej Európy a nielen z nej. Aj v našej skupinke „birdwatcherov“ a fotografov sú Nemec, Belgičan, Švajčiarka, Ind z Bengálska a my dvaja Slováci. A v penzióne na hranici národného parku bývala s nami aj skupina „birdwatcherov“ z Veľkej Británie.

Pozorovať prírodu je hit

„Naturwatching“, pozorovanie prírody, a osobitne „birdwatching“, pozorovanie operencov, je vraj najviac sa rozvíjajúci druh dovolenkovania či trávenia voľného času na západnej pologuli.

Od najjednoduchších foriem, že si človek umiestni v záhrade alebo dokonca na balkóne vtáčie búdky a pozoruje život v nich a okolo nich, prípadne aj pomocou nainštalovanej „live“ kamery, až po omnoho náročnejšie spôsoby.

Taký človek napríklad cestuje do najrôznejších regiónov, špeciálne za zaujímavými novými druhmi vtákov. Môže to prerásť až do akejsi závislosti – niektorých kamarátov „birdwatcherov“ podpichujem, že sú ako účtovníci: zaznamenávajú nové a nové druhy, lebo oni v tých počtoch a objavoch raritných operencov v daných lokalitách a v určitom čase aj súťažia. V skutočnosti len žartujem, je to nesmierne užitočná a vlastne vedecká práca, ktorá pomáha mapovať migráciu a zmeny vtáčích populácií na zemeguli, čo má význam nielen pre prírodovedu, ale aj pre posudzovanie ekológie a aktuálnych klimatických zmien.

Nedostižnými „birdwatchermi“ sú vraj najmä diplomati a špičkoví manažéri veľkých firiem rotujúci po celom svete. Takým v počte pozorovaných druhov ťažko konkurovať. Medzi „watchermi“ sú však aj pokojnejšie skupiny, ako napríklad fotografi či vyznávači komparatívnej (porovnávacej) psychológie zvierat. Nehovoriac o tom, že samotný „naturwatching“ má v dnešnej stresujúcej a uponáhľanej vybičovanej dobe veľký psychohygienický zmysel.

Sokoly červenonohé a ukradnuté kurča

Ďalší vzácny operenec, ktorý sa v puste Hortobágy vyskytuje, je sokol červenonohý, známy aj ako sokol kobcovitý (falco vespertinus). Tak sme sa vydali na prieskum do ich kolónie.

Samčeky majú modrosivé krídla, červené nohy a „trenírky“, červené oči a zobák. Samičky oranžovú hlavu a brucho.

Ako povedali miestni, v puste je tohto roku všetko minimálne o dva týždne posunuté. Nuž, väčšinou sokolíci ešte len posedávali a skúšali si vzájomnú výmenu na hniezdach takpovediac nanečisto, ešte bez znášky vajec.

Niektorým samčekom sa vyslovene nechcelo, ulievali sa a bolo ich treba do sedenia „naprázdno“ nútiť. Samičky na tom však trvali. Občas si aj ony odskočili uloviť v letku dákeho lúčneho koníka, lebo lietajúci hmyz je ich hlavná zložka potravy.

V kolónii červenonohých však hniezdilo niekoľko párov aj u nás bežných sokolov myšiarov, známych ako pustovky. Tie, naopak, hýrili loveckou aktivitou, ich mladé sa už totiž vyliahli a s veľkým krikom sa hlásili o žrádlo.

Zvlášť jeden „pustoviak“ bol mimoriadne úspešný: každých pár minút priletel s korisťou. Kántril myši jedna radosť. Skoro mi oči vypadli, keď z akéhosi vzdialeného dedinského dvora dovliekol svojim početným detiskám celkom odrastené čierne kurča. Sám si však len sem-tam doprial dáku vážku alebo koníka.

Keď sa chýlilo k večeru, na ten virvar sa potichu ako duch priletel pozrieť aj kuvik. Dlho sa nezdržal. Pokrútil hlavou a nízkym letom sa pobral zohnať tiež niečo do zobáka.

Kuvik, dudky a „fuckingmacská“

Po návrate od sokolov sme Dávidovi spomenuli kuvika. Pravdaže vedel, kde ten žltooký borec najradšej loví, a v jeden podvečer nás tam zaviedol. „Príde okolo pol šiestej, myslím,“ vyhlásil Daniel, ukázal nám našu skrýšu a odišiel domov.

A fakt. O pol šiestej kuvik prikvitol. Najprv skontroloval svoje teritórium, a potom začal snoriť.

Slnko klesalo, svetlo bolo ešte nachvíľu dobré, nuž sme s kamarátom Petrom sedeli ako pena, len potichúčky cvakali spúšťou. Určite by bol dáku myš našiel, ale priletel nečakaný hosť – dudok. Sadol si na peň a začal svoju pesničku – očividne určenú kuvikovi, aby vypadol.

„Du-du-du!“ a zakaždým sa smerom ku kuvikovi výhražne uklonil, akože „Poď sa biť!“ Dovtedy kuvikovi nadávalo len zopár odvážnych vrabcov, ale tie si on s pohŕdaním ani do päty nevšimol.

Dudok bol však iný prípad. Zopár vzájomných bezdotykových náletov sa napokon skončilo váhavým ústupom – dudka. Prípad však zobral dobrú náladu aj kuvikovi, a tak o chvíľu tiež vyprázdnil priestor.

Keď sme sa zberali aj my, pod spomenutým pňom sme si všimli chumáče peria, očividne z nejakého dudka. „Fucking macská,“ precedil cez zuby Daniel, ktorý po nás prišiel. Bolo zrejmé, že dudok, ktorého sme videli, sem prišiel hľadať svoju zmiznutú partnerku. Chudáčisko. No čo už, povedal Daniel, darmo hľadá, zožrala mu ju túlavá mačka.

„Zajtra vám ukážem hniezdo iných duda,“ sľúbil.

Po návrate som si otvoril pivo v našej základni v mestečku Balmazújváros a až vtedy ma prešla zlosť na „fucking macská“. Ďalší deň sme už uháňali za dudkami.

„Päť mladých majú, len či už všetky nevyleteli z hniezda,“ uvažoval Daniel. „To by bola smola.“

Naše obavy, že vyjdeme naprázdno, sa znásobili, keď sme cestou natrafili na rodinku dudkov. Dva dospelé a jeden, dva, tri, štyri mladé už poletovali po lúke. Fotiť sa dali iba z veľkej diaľky. No nič, reku, skúsime.

Dokonale schovaní čakáme obďaleč od hniezdnej dutiny v pni, pod ktorou je hromada skalia. Dutina je už evidentne prázdna. Smola. Po hodinke – hurá! – priletel dudok, zrejme samička, rozoznať sa to nedá, a sadla si na skalu.

Spomedzi skál sa vynoril malý zobák. A potom už nasledovalo krásne divadlo.

Každú polhodinu či hodinu priletela – ako ju nazvať? – dudka a priniesla poslednému, piatemu, tomu najmenšiemu potomkovi nejakého červíka alebo tučnú pandravu. Vysvetlenie je prosté: malé dudky opúšťajú hniezdo postupne.

Najsilnejšie hneď aj lietajú a učia sa s rodičmi po okolí loviť. Tie slabšie si nájdu skrýšu, aby ich neulovila kaňa alebo „fucking macská“, a tam ich rodičia chodia ešte dokrmovať, kým nezosilnejú natoľko, že sa môžu pridať k ostatným členom famílie.

Tento bol úplne posledný. Ale nezabudlo sana neho!

„Prišli ste v poslednej chvíli,“ povedal nám potom Daniel. „Zajtra už zrejme aj tento vyskočí zo skál a pôjde loviť s ostatnými, aby koncom leta spolu odleteli zimovať do Afriky.“ Nuž, je to pravda, v južnej Etiópii, v divočine pri rieke Omo, som pred pár rokmi natrafil na celý kŕdeľ dudkov. Skoro mi vtedy oči vypadli.

Ako včelárik kopal hniezdo a lyžičiar sa smial

Celé jedno dopoludnie som v puste pozoroval kolóniu pestrofarebných včelárikov. Zvlášť jeden pár, ktorý si vyhrabával hniezdnu dieru do svahu. Neviem u nich, podobne ako u dudkov, rozoznať pohlavie, ale onedlho som pochopil: ten, čo hrabe dieru, je určite samec, a tá, čo sedí pri ňom alebo nad ním na konáriku a švitorí, je samička.

Zaujímavé bolo, že on usilovne „makal“, kým bola samička nablízku. Najviac sa snažil, keď zletela k nemu a nakúkala, koľko toho už vyhĺbil. Vtedy mu robota išla od ruky a zem z diery len tak fŕkala. Veď hĺbka do svahu musí byť najmenej meter a bývajú aj dvojmetrové diery na konci s komôrkou.

Keď však staviteľ zistil, že jeho partnerka zmizla – išla si chytiť dačo do zobáka – doslova stuhol. Na stavenisku sa ani nehol dlhé minúty, až kým sa znova neobjavila a neprišla ho povzbudiť. Veď jasné, nebude sa lopotiť pre nič za nič, ak by ho jeho vyvolená opustila. Nepotrebuje staromládenecký byt, ale dom pre rodinu.

Okolo posedávali už vyliahnuté mladé lastovičky a škorce. Otvárali zobáky a čakali na potravu od rodičov. Malá vodná sliepočka zelenonohá v blízkom močiari však na nikoho nečakala a blato-neblato, starala sa už o seba sama.

Káčer chochlačky bielookej, vyslovený fičúr, sa na toho ufúľaného zmoka pozeral s dešpektom. Tak ma to zaujalo, že som sa presunul o kus ďalej k jazierku.

Hortobágy je systém lúk, riečnych ramien, močiarov, slanísk a jazierok. Rýchlo som zistil, že jazierku šéfuje jedna-jediná volavka popolavá, ktorá si tu úspešne rybárči a tvrdo odháňa akúkoľvek konkurenciu. Fungovalo jej to dosť dlho. Zo dve-tri hodiny. Bola to už nuda, až kým…

Z oblohy sa na jazierko zniesol osamelý lyžičiar. Fešák ako každý lyžičiar. Vysvitlo, že na výhražné gestá volavky s ostrým zobákom kašle, až aj ona pochopila, že sa musí zmieriť s jeho prítomnosťou.

On sa okamžite dal do rybolovu a onedlho bol úspešný, hoci lyžičiare spravidla lovia len vodné kôrovce a drobné rybky. Popoluša nechcela zaostať a chytila rybu tiež, ale aj majsterka tesárka sa utne, zrejme zapôsobila tréma, rybka jej zo zobáka vyskočila a ušla. To, samozrejme, neušlo pozornosti lyžičiara, ktorýsi doprial škodoradostný smiech. Možno by to niekto iný vnímal inakšie, ale ja takto. Verte-neverte.

Epilóg

„Čo je to za čudáctvo pozorovať a fotiť práve vtáky?“ pýtajú sa mnohí. Tralákať sa po močiaroch, lesoch, brehoch riek a jazier, po lúkach, poliach či húštinách, potom sedieť schovaný, keď vás žerú komáre, je vám zima alebo vás ničí horúčava…

A prečo práve vtáky? Nuž, vtáky, tieto okrídlené dinosaury, sú asi najslobodnejšie tvory na planéte. Nepoznajú hranice, sú doma na zemi, vo vzduchu, na vode aj vo vode. Mnohé z nich preletia každý rok – dvakrát – tisíce kilometrov z kontinentu na kontinent. Ponad Himaláje, Alpy, Kordillery, ponad púšte, ponad moria…

Na tom istom mieste nájdete v rozličnom ročnom období úplne rozličné druhy. Niektoré aj také, čo sa tam vyskytnú len na pár dní alebo hodín v roku – pri oddychu na ceste do ich hniezdisk alebo zimovísk. A okrem toho – fotiť vtáky je vraj najťažšia fotodisciplína. Tak preto.

Autorom článku je cestovateľ, publicista a karikaturista Mikuláš Sliacky.

Zdroj: https://www.forbes.sk/lietajuce-klenoty-zo-slovenska-ich-vyhnalo-polnohospodarstvo-chodi-za-nimi-z-cely-svet/

Related Articles

OBÁVATE SA VYHORENIA? TRI KROKY NA ZMIERNENIE STAROSTÍ SPOJENÝCH S PRÁCOU

Obavy a úzkosť sú takpovediac na historickom maxime. Ľudí znepokojujú globálne aj sociálno-politické problémy a k tomu sa pridávajú vášnivé debaty o...

LOKÁLNA MÓDA PRINÁŠA HODNOTY, SLOVÁCI UŽ VIAC UVAŽUJÚ NAD SVOJIMI NÁKUPMI, VRAVÍ HUSARČÍKOVÁ

„Žiaľ, fast fashion nám priniesla ten danajský dar, že ľudia majú pocit, že tričko by malo stáť sedem eur,“ vraví Zora Husarčíková,...

LÁKA VÁS ŽIVOT ZA HRANICAMI SLOVENSKA? TÁTO SKÚSENOSŤ JE OBOHACUJÚCA, ALE NIE JE PRE KAŽDÉHO

Život mimo rodnej zeme nie je pre každého. Prináša so sebou mnoho benefitov, ale aj úskalí. Je to však skúsenosť na celý...

Stay Connected

22,315FanúšikoviaLike
2,507SledovateliaSledovať
21,500OdberateliaZdielať
- Advertisement -

Najnovšie články

OBÁVATE SA VYHORENIA? TRI KROKY NA ZMIERNENIE STAROSTÍ SPOJENÝCH S PRÁCOU

Obavy a úzkosť sú takpovediac na historickom maxime. Ľudí znepokojujú globálne aj sociálno-politické problémy a k tomu sa pridávajú vášnivé debaty o...

LOKÁLNA MÓDA PRINÁŠA HODNOTY, SLOVÁCI UŽ VIAC UVAŽUJÚ NAD SVOJIMI NÁKUPMI, VRAVÍ HUSARČÍKOVÁ

„Žiaľ, fast fashion nám priniesla ten danajský dar, že ľudia majú pocit, že tričko by malo stáť sedem eur,“ vraví Zora Husarčíková,...

LÁKA VÁS ŽIVOT ZA HRANICAMI SLOVENSKA? TÁTO SKÚSENOSŤ JE OBOHACUJÚCA, ALE NIE JE PRE KAŽDÉHO

Život mimo rodnej zeme nie je pre každého. Prináša so sebou mnoho benefitov, ale aj úskalí. Je to však skúsenosť na celý...

ZOMREL HEREC MARCEL NEMEC. OBĽÚBENÝ KOMIK PREHRAL BOJ S RAKOVINOU VO VEKU 52 ROKOV

Vo veku 52 rokov zomrel slovenský herec a komik Marcel Nemec. O jeho úmrtí priniesol správu portál Aktuality.sk. Pre slovenský web...

DIAMANTY Z LABORATÓRIÍ SÚ LACNEJŠIE A EKOLOGICKEJŠIE. PODARÍ SA IM ZAPLAVIŤ TRH?

Hoci ich starší členovia tohto odvetvia veľmi neuznávajú, laboratórne vypestované diamanty technológa Martina Roscheisena čoskoro zaplavia 85 miliardový trh so šperkami. Mohli...