9.1 C
Bratislava
štvrtok, 21 októbra, 2021

TENORISTA PETER DVORSKÝ OSLÁVIL 70 ROKOV

Umelcovi, ktorý spieval dvadsať hviezdnych sezón na najslávnejších operných pódiách sveta, chystajú k jubileu v SND galakoncert. Na jeho počesť tu diela z Dvorského repertoáru zaspievajú umelci ako jeho brat Miroslav, miláčik nemeckého publika Pavol Bršlík, Peter Berger, Daniel Čapkovič, Tomáš Juhás, Michal Lehotský, Petr Nekoranec, ale aj tenorista z Poľska Piotr Beczala či hviezda z Kanárskych ostrovov Jorge de León. Doplnia ich sopranistky Adriana Kučerová, Jolana Fogašová a Eva Hornyáková.

Máte rovnaký dátum narodenia ako Eugen Suchoň – 25. september. Je to len milá náhoda, alebo ste to brali aj trochu ako znamenie, že sa tiež máte venovať hudbe?
Úplne milá náhoda. Keď som mal 16–17 rokov a začal som spoznávať tajomstvá vážnej hudby, stretol som sympatických Štilichovcov. Peter Štilicha ma zoznámil so svojím svokrom Eugenom Suchoňom, a to bol pre mňa úžasný moment. Vedel som, kto je maestro Suchoň, ale vidieť ho pri klavíri, ako píše noty, ako tvorí, to bol zážitok. Spoločný dátum narodenia je možno náhodný, ale čosi citové nás spájalo. Mali sme podobné cítenie, vzťah k ľudovej hudbe, hoci maestro Suchoň ako skladateľ mal ďaleko bohatšiu invenciu. Presne vedel, čo a ako chce robiť. Veľmi sa mi páčili jeho kompozície piesní…

Veď aj vám osobne napísal cyklus piesní.
Áno, so svojím zaťom Petrom Štilichom sa dali dohromady, Peter urobil texty piesní – dal im názov Pohľad do neznáma a maestro Eugen Suchoň im dal svoj hudobný šat. Volal ma Peterko a povedal mi: Peterko, to je pre vás, tieto piesne sú vám venované. Bola to obrovská pocta.

Koľko ste mali rokov?
Vtedy som mal 23 rokov. Keď už som trošku dozrel, aby som so Suchoňovými piesňami mohol vystúpiť, tak som ich odpremiéroval s klavírom v Slovenskej filharmónii. Bol to zážitok.

Takže pre vás Suchoň nebolo len meno z encyklopédi­e hudby.
Rozhodne nie, môžem povedať, že to bol nielen môj zamilovaný skladateľ a sympatický človek, ale aj priateľ z hudobného sveta.

Navyše za stvárnenie Ondreja v Suchoňovej Krútňave ste v roku 1999 dostali cenu ministra kultúry. Zasa sa takto vaše mená prepojili.

Maestro mi hovoril, keď som ešte nevedel, čo budem spievať: „Peterko, vy raz musíte spievať Ondreja z mojej Krútňavy.“ A ja som mu odpovedal: „Bude mi cťou, maestro.“ A stalo sa.

Suchoňova dcéra Danica Štilichová napísala o vás v roku 1991 knihu, kde sú rôzne vaše zážitky a spomienky. Rozprávali ste jej ich alebo ste jej poskytli nejaké svoje denníky?

Denníky či poznámky k môjmu účinkovaniu v zahraničí viedla moja manželka, ona mala všetko zaznačené. Tú knihu dali dohromady Danka Štilichová s mojou ženou Martou.

Kniha sa začína opisom vášho prvého vystúpenia na MDŽ v roku 1955, keď ste mali ešte len štyri roky. Vraj ste mali trému, no ešte väčšiu trému mala vaša mama, pretože vás takmer nebolo počuť…

Mama sa tešila, keď som spieval, no niekedy bola zo mňa aj nervózna. Ako malý som totiž na každú otázku odpovedal spevom. Netušil som, čo je opera, ale vymýšľal som si melódie a stále som spieval. Mama hovorila: „Prosím ťa, už ma hlava z teba bolí.“ Na MDŽ ma pripravil otec, povedal mi, že mám zaspievať pesničku Na tej Detve studňa murovaná. Začal som spievať, on ma postavil na našu slávnu dedinskú „bínu“, ľudia zatlieskali a on vraví: „Peter, nebolo ťa dobre počuť, pritom doma spievaš nahlas. Pridaj trošičku.“ Tak som sa osmelil, pridal som volume a otec na to: „Musíš zaspievať tak, že sa to tu bude celé triasť.“ Tak som pridal chlapčenského kriku a dedinčania tlieskali nadšení.

Mali vaši rodičia vzťah k hudbe?

Otec sa v mladosti venoval hre na husliach, robil si aj nádeje, že by hral profesionálne. Boli však chudobní, ako chlapec stratil otecka, takže jeho plány sa zmenili. Dal sa na baťovskú školu, ale rád hrával na husliach hlavne cez víkend. Vedel, že mám dobrý sluch a spieva mi to, tak ma učil piesne. Bol veľmi precízny, pokiaľ ide o podanie a intonáciu. Mne sa zo začiatku nechcelo, ale potom ma to začalo baviť, vytvorili sme duo.

Mama však nechcela, aby ste sa venovali hudbe, považovala to za komediantstvo. Predstavovala si, že by ste sa mali radšej venovať medicíne.

Áno, keď som sa musel rozhodnúť, čo ďalej po základnej škole, a povedal som rodičom, že chcem spievať ešte viac ako doteraz, mama bola nešťastná. Povedala mi: „Peter, to nie je dobre robiť komedianta, z toho nevyžiješ.“ Otec bol praktický človek, bol obchodným námestníkom vyše 20 rokov v Závodoch 29. augusta v Partizánskom. Mohol by povedať: chlapče, drž sa svojho remesla a nevymýšľaj. On však povedal mame: „Muzika, to je dobré, bude slobodný človek.“ V tomto sa rodičia nezhodli, dlho trvalo, kým si mama pripustila, že môžem spievať.

Aj keď ste už boli na konzervatóriu?

Stále dúfala, že sa z Bratislavy vrátim. Keď som mal prvé predstavenia v Bratislave, spieval som Lenského v opere Eugen Onegin, ťažko dýchala, bola bledá, nervózna. Pýtal som sa, z čoho, no už mala predpremiérovú horúčku. Zaspieval som celkom slušne a pýtal som sa mamy, či sa jej to páčilo. A ona: „Ale, nepýtaj sa ma.“ Otec mi v živote nepovedal, že som bol výborný, len: „Petrík, držal si sa.“ To mi muselo stačiť. Ale vedel som, že to bolo správne.

Keď som neskôr rodičov pozval na predstavenie do viedenskej Štátnej opery a do La Scaly, prišli do mojej šatne, bol tam aj 83-ročný maestro dirigent. Predstavil som jej veľkého dirigenta a vtedy mama povedala: „No, som veľmi šťastná, že si sa dal na spev. Mal si pravdu, Petrík.“ Ona ma tak krásne volala – Petrík, aj keď som už bol starý cap. Takže nakoniec som bol šťastnejší ako ona, lebo som sa uistil, že opera sa jej ozaj páči. Neskôr už mala k môjmu povolaniu iný vzťah, pochopila, že nezomriem od hladu, uživím sa.

Mali to potom vaši bratia ľahšie, keď sa tiež dali na hudbu? Vychodili ste im u rodičov trochu cestu?

Nevychodil som im cestu, inšpiroval som ich. Potom už rodičia neboli spokojní, že všetci synovia sa zbláznili a idú študovať spev. Najskôr Paľo, ten mal veľký hlasový talent, potom prišiel Jaro, ten sa venoval výtvarnému umeniu a jeho dvojička Miro spieval, ale potom popri maľovaní začal spievať aj Jaroslav. Mama povedala: „Panebože, všetci odídete, päť synov a ani jeden neostanete doma!“ Mama prežívala ťažšie, že sme ju opustili, ako otec. Museli sme byť veľmi dobrí a statočne sme na svojich výkonoch museli makať, aby sme ju presvedčili, že nič zlé sa nestalo.

Jeden z bratov, najstarší Vendelín, sa však venoval ekonómii.

On sa nikdy nevenoval hudbe ani spevu, ale zato nás rád počúval.

Za svojich 20 hviezdnych sezón ste spievali na vyše 60 scénach v 25 krajinách celého sveta, no nikdy sa vám vraj nepodarilo spievať v Ríme. Neskôr ste tam pôsobili ako šéf Slovenského inštitútu. Prečo ste snívali o Ríme?

Každý spevák, keď príde do Talianska, by chcel vyskúšať niekoľko krásnych divadiel. Mne sa nepodarilo spievať v Ríme, lebo niekoľko pozvaní som musel odmietnuť, možno si mysleli, že nemám záujem a na štvrtýkrát už ma nepozvali. Mal som však plný kalendár na roky dopredu, no ponuka z Ríma vždy prišla nevhod – neskoro. Bolo mi to ľúto, ale je viacero divadiel, kde som nespieval. Vždy, keď som šiel okolo opery v Ríme, povedal som si: Toto je to divadlo, kde som nespieval. No výborne, Dvorský, mohol si to aspoň vyskúšať, lebo akustika je tam dobrá.

Ktoré z divadiel bolo vaše najobľúbenejšie? La Scala?

La Scala je mekka opery, divadlo divadiel, opera opier. Tam sa konali najväčšie premiéry a spievali najslávnejší speváci. Ale krásne je aj divadlo v Neapole, to je možno interiérovo aj krajšie ako La Scala.

Áno, La Scala zvonka nie je nič extra pôsobivé.

Zvonka by nikto nepovedal, že to je tá slávna opera. Keď som tam prišiel prvýkrát, vypytoval som sa: prosím vás, kde nájdem Teatro La Scala? Ktosi tam fajčil a pýtal sa: čo hľadáš? Veď stojíš pred operou. A ja som sa čudoval: toto je opera? Preboha! Ale keď som do tej budovy vošiel, bol som úplne hotový, čo všetko skrýva. Taliansko je veľmi bohaté na skvosty architektúry a umenia. V každom väčšom meste majú operu.

Dá sa povedať, že v Taliansku každý miluje operu?

Asi nie každý, ale väčšina ľudí áno. Opera je ich pýcha, Taliansko je kolíska opery, oni na ňu musia byť hrdí. Giuseppe Verdi, to je velikán, symbol opery – skomponoval 27 opier, jedna krajšia ako druhá. Mal neuveriteľne bohatú invenciu.

Aké predstavenia ste videli počas stáže v milánskej La Scale?

Boli to predstavenia ako Aida, Barbier zo Sevilly, Luisa Miller a Turandot. V Aide účinkoval aj Luciano Pavarotti, ktorý prišiel na dvojzáprahu bielych koní. Vtedy bol štíhlejší, mladší, pôsobil výborne na publikum. Mal som zážitok. V titule Luisa Miller spieval postavu Rodolfa Pavarotti, ktorý tu ukázal svoje spevácke majstrovstvo. Takých krásnych večerov som zažíval v La Scale desiatky. Mimoriadne efektný večer plný nádherných kulís s množstvom účinkujúcich som zažil pri návšteve Caracallových kúpeľoch v Ríme, kde na javisku skutočne bolo do 500 ľudí, živé ťavy, koče s koňmi a Radamess v podaní Pavarottiho prišiel veľkolepo na štyroch pároch bielych koní. To je pre našinca skutočný spektákel.

Vo vašej knihe sa tiež spomína, že keď človek zvládne vystúpenie vo veronskej Aréne, potom už obstojí všade.

Zvládol som tam aj čosi iné. Raz sme tam mali spievať Bohému, ľudia čakali na predstavenie, a na tom obrovskom javisku s portálom 80 až sto metrov nič nebolo. Pomyslel som si: Čo dnes nehráme? Veď je tu publikum, 28 000 ľudí tu sedí. Riaditeľ Arény hovorí: signore e signori, ste ochotní spievať aj bez kostýmov a bez kulís? A my na to: prišli sme si zaspievať, áno. Kulisári štrajkovali za vyššie platy.

Riaditeľ prišiel pred publikum, ktoré začalo pískať, a on vraví: prepáčte, situácia je vážna, je tu štrajk, nechcú nám postaviť scénu, ale speváci sú ochotní spievať aj v civile. Strhol sa obrovský potlesk, že sme svetoví: bravi, bravi. Tak sme spievali v rifliach, kraťasoch, tričkách a nikomu to neprekážalo. Dokonca sme sa ešte lepšie sústredili na spev, nemuseli sme nič hľadať na javisku.

Také niečo sa vám zrejme stalo len raz, či nie?

Práveže som to zažil aj v Mníchove. To bolo obdobie okolo roku 1991–92, keď sa v európskych divadlách štrajkovalo za lepšie platy. V Mníchovskej štátnej opere sme mali klasickú Toscu, hral v nej americký barytonista Sherril Millnes, ja som mal rolu Caravadossiho, a tiež nebolo na javisku nič postavené. Prišiel direktor a vraví: Vážení, je mi ľúto, že sme takto dopadli, ale technika nepostavila scénu. Vidím, že ste všetci prišli – bolo plné hľadisko – speváci sú ochotní spievať, ale komu sa to nepáči, môže odísť, vrátime peniaze za lístky. Postavili sa dvaja mladí chalani, ostatní ostali. Nakoniec to bolo fantastické predstavenie.

Ani takéto niečo vás nevyviedlo z miery?

Nie, tam sme si zamuzicírovali. Bola to výborná koncertná skúška predstavenia.

Ešte sa vráťme k Lucianovi Pavarottimu. Keď ste boli v divadelnej sezóne 1975 – 1976 jedným zo stážistov v Miláne, prišiel sa na vás všetkých pozrieť a niekto mu mal zaspievať. Vraj všetci stratili odvahu, no spievali ste vy.

Keď sa Pavarotti spýtal, kto mu zaspieva, všetci sme zrazu pozerali von oknom, či neprší. Povedal: Neostýchajte sa. Nato korepetítor hovorí: Máme tu dobrých spevákov, Peter vám zaspieva. A ja: Prečo ja? Sú tu iní výborní. A Pavarotti sa spýtal, či som tenor a poznám áriu z Puritánov. Tá je mimoriadne exponovaná, na konci je cis, pomyslel som si, že som si zavaril. „Nemôže to byť niečo iné, maestro?“ „Nie, nie, ja chcem počuť toto od teba.“ Začal som: „Maestro, ale nie som rozospievaný.“ A on: „Ty sa nemusíš rozospievať, taký mladý. Kýchneš a môžeš ísť, si rozospievaný.“ Pokračoval som: „Dnes sa necítim najlepšie…“ A on: „Typický tenor, sempre malato, stále chorý.“ Tak sme sa zasmiali a zaspieval som to aj s cis – aby vedel, že aj na Slovensku vieme spievať ciská.

Pavarotti zostal v nemom úžase, vstal horko-ťažko z kresla, chytil ma a povedal: „Bravo, môžem pokojne odísť, už máte nového tenora, čo tu ja hľadám.“ Hneď som o pol metra narástol. Vtedy som pochopil, prečo chcel počuť túto áriu. Chcel počuť moje výšky. Potom sa osmelili dvaja, traja, zaspievali mu a on bol nadšený, že je tam taká dobrá mlaď. Pozval nás na svoj benefičný koncert do Modeny, aby sme s ním účinkovali. A čo bolo super, on nás uvádzal: Prišiel pred oponu a povedal smiešnym hlasom: Milí priatelia, uvádzam mladých spevákov. Tu je Píter Droski – nevedel ani povedať moje meno – ária Che gelida manina. Hovorím si: Tento Luciano Pavarotti tu bude spievať? Veď rozpráva, akoby mal angínu. Preboha.

Ako to dopadlo?

Začal spievať Recondita Armonia od Pucciniho a všetci sme padli do úžasu, spieval super. To bola jeho finta, tváril sa, akože nič a potom to super zaspieval.

Z Pavarottiho sa stal váš priateľ. Ako je to s priateľstvami vo svete opery, sú úprimné?

Myslím, že väčšinou si ľudia prajú a nemajú problémy. Niekto je možno v niektorej postave lepší, ale funguje kolegiálna súdržnosť. Nie je prečo nepriať si. To sa zveličuje, pochádzam z toho prostredia, viem, ako to je. Či už sme sa stretli s Domingom, alebo Carrerasom v Aréne vo Verone, mali sme veľký koncert na spomienku veľkého tenora Beniamina Gigliho – bolo nás 12 či 13 tenorov, každý spieval svoju áriu, mali sme si závidieť? Boli sme takí dobrí, že sme si nemali čo závidieť.

V apríli 1979 vám ponúkli záskok za chorého José Carrerasa v Bohéme v La Scale a vy ste sa radili s manželkou. Akú rolu mala manželka vo vašej kariére, ako vás podporovala?

Bolo to tak, že keď Luciano Pavarotti spieval Bohému v La Scale, mal zmluvu na osem predstavení a ja som mal na ne nadviazať dvoma predstaveniami. Stalo sa, že Luciano ochorel a ôsme predstavenie nemohol spievať. La Scala potrebovala zohnať tenora, nejakú hviezdu adekvátnu Pavarottimu. Do úvahy prichádzal jedine Carreras, vtedy bol mladý chlapec a dobre spieval. Netušil som, čo sa udialo, stalo sa to v priebehu jedného dňa. Carreras sľúbil, že to zaspieva, ale večer prišiel telefonát z Barcelony a José oznámil na direkciu, že sa necíti dobre a nemôže spievať. La Scala bola v úzkych, ráno museli povedať, kto bude spievať. Ja som bol zmluvne viazaný na dve predstavenia, tak si asi povedali, koho hľadáme, veď máme Petra Dvorského, zavolajme jeho. Ja som sa práve vrátil z Zürichu, kde som spieval Werthera. Zazvonil mi telefón, akurát som bol vo Viedni, signor Mazzonis hovorí: Peter, bleskovo príďte do Milána, za Pavarottiho treba zaspievať Bohému.

A spomínate si, že to bolo práve v piatok trinásteho?

Áno, na Veľký piatok. Vtedy bolo treba všade víza a doložky, nič som nemal v ruke. O štvrtej poobede som sedel s manželkou na talianskej ambasáde vo Viedni, zavolali talianskemu ministrovi kultúry, aby zariadil, že mi víza udelia ihneď. V opačnom prípade by sa nekonalo predstavenie. Ale predstavenie sa začína v Scale pravidelne o pol deviatej večer a ja som do hotela prišiel o siedmej večer. Našťastie hotel bol desať metrov od opery, na nádych som mal pár minút.

Prišiel som nerozospievaný, v šatni som si hodil pár tónov, za mnou slávny dirigent Carlos Kleiber, celý vystrašený, biely. Bolo o ňom známe, že nediriguje, ak nemá overeného speváka, a my sme dovtedy spolu nerobili. Spýtal sa ma iba jednu vec: či spievam áriu v origináli s vysokým c. Povedal som: áno, on si vydýchol a povedal: Grazie! Danke!

Pánboh bol pri mne, bol to náročný deň, ale zaspieval som to céčko ešte aj pri odchode z javisku s partnerkou. Spolu sme držali vysoké céčko. Keď som dospieval, nastalo hrobové ticho, aké málokedy človek počuje – a zatým frenetický potlesk. Bolo to tam ako na býčích zápasoch. Kleiber položil paličku a tlieskal mi. Tak som si povedal: Som dobrý. Keď s Mimi odchádzame z javiska Amor, amor – držali sme céčko a zasa sa v hľadisku strhol rev. Mal som zimomriavky. Moja žena sedela v kráľovskej lóži a povedala mi, že jej od trémy tiekol studený pot po rukách.

Manželka s vami chodila na všetky predstavenia alebo niečo aj vynechala?

Väčšinou chodievala so mnou, len keď porodila, nebola na dvoch mojich výjazdoch.

V knihe som čítala vašu spomienku zo San Francisca, kde ste v júni 1981 spievali Rigoletta – inscenácia sa vám páčila, lebo nebola gýčovitá, „akú by sme na Ameriku očakávali, ale ani primoderná“. V Európe sa vtedy robievali tradičnejšie inscenácie. Ale platí to dodnes?

V Amerike vo veľkých divadlách, ako je napríklad Metropolitná opera či opera v Chicagu a San Franciscu – sa hrávali veľkolepé tradičné predstavenia, také sa u nás nerobia. Nedávno robili prenos Bizetovej opery Lovci perál a veľmi sa mi to páčilo, aj keď tam boli praktikáble a väčšinou bola len jedna scéna, ktorá sa drobne menila, dá sa pracovať aj modernými postupmi, ale musí to mať hlavu a pätu.

Aj v Metropolitnej opere robia aj dnes klasické inscenácie, u nás v Európe málo, ako keby sa báli tradičných postupov. Ľudia si ich však pýtajú. Je trápne, keď sa robí Rusalka moderne a dehonestujú ju akési iné výtvory. Ako chceme do divadla doviesť mládež, deti? Keď je Predaná nevesta, nech sa robí tak, ako to kedysi bolo. Robili sme do televízie inscenáciu s Gábinou Beňačkovou a Richardom Novákom – a to sa dá urobiť aj na javisku veľmi dobre, aj s Rusalkou a inými rozprávkami.

Zdroj: Instagram

Ako často chodíte na operu?

Nechodím často, dlho sa aj nedalo, ale na zaujímavé veci idem rád. Pokiaľ ma však niekto sklame v inscenačnom stvárnení, už na to nejdem. Som príliš rozmaznaný, čo som videl, počul a zažil. Niekedy ma až uráža, keď vidím, ako sa dnes dehonestuje opera.

Tešíte sa na galakoncert k vašim 70. narodeninám? Zaspievajú tam speváci podľa vášho gusta?

Budú tam dobrí speváci, svetové hlasy, veľmi sa teším, ale mám trošku trému. Dokonca väčšiu, ako keby som sám šiel spievať. Je to pre mňa nezvyčajné, nečakané. Veľmi si to vážim a som poctený, že mi moji kolegovia prídu zaspievať. To je fantastické, verím im, ale bojím sa, ako to všetko ja prežijem, je to veľmi citové. Zaspievajú všetko veci, čo som spieval ja. Hádam to prežijem v dobrom zdraví a pohode.

Peter Dvorský

Narodil sa 25. septembra 1951 v Partizán­skom, detstvo prežil v obci Horná Ves. V rokoch 1967 – 1973 študoval na Konzervatóriu v Bratislave spev u Idy Černeckej, do Opery SND ho angažovali v roku 1972 ako mimoriadny talent ešte počas štúdia. Prvý úspech tam zaznamenal v role Lenského v opere Piotra Iľjiča Čajkovského Eugen Onegin. V rokoch 1973 až 1996 pôsobil ako sólista Opery SND, potom bol hosťujúcim sólistom až do sezóny 2005/6. V rokoch 1975 – 1976 absolvoval študijný pobyt v milánskej La Scale, od roku 1977 vystupoval na najpoprednejších zahraničných operných scénach (vo Veľkom divadle v Moskve, vo viedenskej Štátnej opere, v milánskej La Scale, londýnskej Covent Garden, v opernom divadle vo Florencii). V roku 1977 účinkoval v Metropolitnej opere v New Yorku v postave Alfréda Germonta v Traviate. Rodolfa v Pucciniho Bohéme spieval v La Scale, potom vo veronskej Arene, v Mníchove (1984) a v Metropolitnej opere v New Yorku (1987). Za stvárnenie postavy Ondreja v Suchoňovej opere Krútňava dostal cenu ministra kultúry SR za rok 1999. Od januára 2006 do júna 2010 Dvorský pôsobil ako umelecký vedúci a neskôr riaditeľ opery Štátneho divadla Košice. Od júna 2010 do júla 2012 následne pôsobil vo funkcii riaditeľa Opery SND. V apríli 2013 bol Dvorský vymenovaný za riaditeľa Slovenského inštitútu v Ríme. Vo funkcii pôsobil do roku 2018.

Zdroj: https://kultura.pravda.sk/

Related Articles

THGE VERGE: FACEBOOK PLÁNUJE ZMENIŤ SVOJ NÁZOV

Americká spoločnosť Facebook Inc. plánuje budúci týždeň oznámiť, že zmení svoj názov. V utorok večer o tom informoval americký portál The Verge...

VIEŠ, AKO SPRÁVNE KOMUNIKOVAŤ? VYHNI SA CHYBÁM, KTORÉ SÚ ZABIJAKOM KAŽDEJ KONVERZÁCIE

Komunikácia je kľúčom k úspechu nielen v partnerských, ale aj medziľudských vzťahoch. Táto každodenná činnosť je však veľakrát podceňovaná, čo sa v...

TVOJA EPIFÝZA MILUJE RYTMUS. A TY?

Svojou veľkosťou nepresahuje dĺžku 5-8 mm a šírku 3-5 mm a aj keď disponuje viacerými pomenovaniami, vždy ide o ten istý malý výrastok...

Stay Connected

22,315FanúšikoviaLike
2,507SledovateliaSledovať
18,600OdberateliaZdielať
- Advertisement -

Najnovšie články

THGE VERGE: FACEBOOK PLÁNUJE ZMENIŤ SVOJ NÁZOV

Americká spoločnosť Facebook Inc. plánuje budúci týždeň oznámiť, že zmení svoj názov. V utorok večer o tom informoval americký portál The Verge...

VIEŠ, AKO SPRÁVNE KOMUNIKOVAŤ? VYHNI SA CHYBÁM, KTORÉ SÚ ZABIJAKOM KAŽDEJ KONVERZÁCIE

Komunikácia je kľúčom k úspechu nielen v partnerských, ale aj medziľudských vzťahoch. Táto každodenná činnosť je však veľakrát podceňovaná, čo sa v...

TVOJA EPIFÝZA MILUJE RYTMUS. A TY?

Svojou veľkosťou nepresahuje dĺžku 5-8 mm a šírku 3-5 mm a aj keď disponuje viacerými pomenovaniami, vždy ide o ten istý malý výrastok...

ADELE JE SPÄŤ! NOVÝ SINGEL ZA PÁR HODÍN NAZBIERAL MILIÓNY ZHLIADNUTÍ

Už pred niekoľkými dňami ohlásila na sociálnych sieťach príchod nového singla aj albumu. Očakávaniam je koniec, speváčka Adele pár minút po polnoci...

PRINCOVI WILLIAMOVI SA NEPÁČIA LETY DO VESMÍRU, ZNEPOKOJENÁ JE AJ KRÁĽOVNÁ

Britská kráľovná Alžbeta II. vo štvrtok povedala, že ju pred klimatickým summitom OSN (COP26) "hnevá" nedostatočný pokrok v záležitostiach v oblasti klímy.