Keď majú na výber medzi životom a končatinou, zvieratá často dobrovoľne obetujú končatinu. Táto schopnosť odvrhnúť okrajové časti tela je známa ako autotómia. Zahnaní do kúta odhadzujú pavúky nohy, kraby klepetá a jeden druh malého hlodavca sa zbaví kúskov kože.
Niektoré morské ulitníky môžu dokonca doslova stratiť hlavu, aby sa zbavili tela napadnutého parazitmi, píše denník The New York Times. Autotómiu si ale najčastejšie spájame s jašteričkami. Aby sa vyhli predátorom, nechajú im často ešte chýbajúci sa chvost.
Takéto správanie predátora zmätie a plaz má vďaka tomu čas na útek. Hoci takáto strata prináša určité nevýhody – chvostík sa hodí okrem iného na manévrovanie, uchovávanie tuku a pri hľadaní partnera, prísť oň je stále lepšie ako poslúžiť ako desiata. Navyše niektorým jaštericiam chvost po odhodení dorastie.
Vedci toto záchranné správanie podrobne študovali, ale vŕtali im hlavou štruktúry, vďaka ktorým proces funguje. Keď jašterica dokáže v okamihu prísť o chvost, čo ho vo chvíľach mimo ohrozenia života drží na mieste? Biomechanik Yong-Ak Song z Newyorskej univerzity v Abú Zabí to označil za “chvostový paradox”. Musí byť zároveň priľnavý a oddeliteľný. “Musí chvost rýchlo oddeliť, aby prežila,” hovorí Song o jašteričke. “Ale zároveň oň nesmie prísť príliš ľahko,” dodáva.
Song sa spoločne s kolegami nedávno rozhodol, že paradox vyrieši výskumom čerstvo stratených chvostíkov. O pokusné subjekty nebola núdza – areál univerzity v hlavnom meste Spojených arabských emirátov sa podľa Songa jaštericami iba hemží. Pomocou malých slučiek pripevnených na rybárskych udiciach sa im podarilo pochytať niekoľko jašteričiek patriacich k trom druhom – dvom typom gekónov a jedného druhu púštnej jašterice.
V laboratóriu potom výskumníci drobné plazy ťahali za chvost, čím ich prinútili k autotómii. Výsledok natočili na vysoko-rýchlostnú kameru (a jašterice následne vrátili tam, kde ich našli). Zlomené chvostíky potom študovali pod elektrónovým mikroskopom.
