Antarktída je miesto ako žiadne iné na Zemi. Zamrznutý južný kontinent je takmer celý pokrytý ľadom a je jedným z najsuchších, najchladnejších a najveternejších miest na planéte. Pokiaľ ide o otázku, kto vlastní Antarktídu, krátka odpoveď by znela, že nikto.
V zajatí snehu a ľadu
Najjužnejší kontinent na Zemi je ďaleko od všetkého – a to je jeden z dôvodov, prečo je pomerne ťažké predstaviť si monštruóznosť tohto ľadového kontinentu.
S rozlohou viac ako 14,2 milióna štvorcových kilometrov je dvakrát väčšia ako Austrália a 99 percent zeme je pokrytých ľadovou pokrývkou. V najhrubšom bode siaha ľad takmer päť kilometrov do hĺbky.
Hmotnosť ľadu mala neuveriteľný vplyv aj na skalné podložie. Najnižší známy bod v Byrd Subglacial Basin leží viac ako 2500 metrov pod hladinou mora.
Boj o Antarktídu
Odkedy bol kontinent v 19. storočí prvýkrát objavený, polárni prieskumníci z niekoľkých krajín si robili nároky na územia v Antarktíde a jej okolí. Ale pri takýchto nehostinných podmienkach nemohli vzniknúť žiadne trvalé ľudské sídla.
V rokoch po druhej svetovej vojne vzrástla rivalita medzi národmi, ktoré si robili nároky na územia kontinentu. Platilo to najmä v okolí relatívne dostupného Antarktického polostrova.
Keď sa diplomati začali báť, že Antarktída bude použitá ako politický pešiak v rozbiehajúcej sa studenej vojne, začali sa diskusie o potenciálnej zmluve na spravovanie kontinentu.
Vedecký pokrok
Vedci využili situáciu na získanie širokej podpory pre vedecké programy na kontinente. Po úspešnom výskumnom programe zriadila Medzinárodná rada pre vedu (ICSU) v roku 1958 Špeciálny výbor pre výskum Antarktídy, ktorý má koordinovať výskum tohto kontinentu medzi národmi. Silná vedecká spolupráca pokračuje dodnes.
Každoročne navštívi Antarktídu až 4 500 vedcov na jednej z viac ako 70 stálych a sezónnych výskumných staníc, hoci počet obyvateľov počas zimy klesá na približne 1000.
Krátko po dohode o vedeckej spolupráci zvolal vtedajší americký prezident Dwight D. Eisenhower Antarktickú konferenciu. Zástupcovia 12 krajín sa stretli na viacerých zasadnutiach a v roku 1959 bol text definitívne odsúhlasený a podpísaný.
Zmluva o Antarktíde
Zmluvu o Antarktíde vstúpila do platnosti v roku 1961, aby ukončila nezhody týkajúce sa správy kontinentu. Zadefinovala Antarktídu ako miesto spoločného vedeckého záujmu, zaviedla slobodu výskumu a zakázala vojenskú činnosť.
Prvými 12 signatármi boli Argentína, Austrália, Belgicko, Čile, Francúzsko, Japonsko, Nový Zéland, Nórsko, Južná Afrika, Spojené kráľovstvo, USA a Sovietsky zväz.
Skutočnosť, že USA a ZSSR sa dokázali dohodnúť na vrchole studenej vojny, mnohých prekvapila. Zmluvu odvtedy podpísalo ďalších 50 krajín vrátane Slovenskej republiky – dohromady to tvorí približne dve tretiny svetovej populácie.
V priebehu rokov však bolo uzavretých niekoľko ďalších súvisiacich zmlúv. Snáď najvýznamnejší je Madridský protokol z roku 1991, ktorý vstúpil do platnosti 4. októbra. Členovia zmluvy sa dohodli na časovo neobmedzenom zákaze ťažby a nerastných surovín na tomto ľadovom kontinente.
Článok vyšiel na Forbes.com a jeho autorom je prispievateľ David Nikel.
